Keď sme na XIII. ročníku Memoriálu Bohdana Benedika v Košiciach okrem iného počuli, že toto podujatie má zásluhou futbalu detí magickú silu, cítili sme aj žurnalistickú potrebu zdôrazniť týmto titulkom napísané, že je to sila kúzelná, čarodejná a čarokrásna, nadmieru príťažlivá, skrýva v sebe úžasnú moc, preto sa patrí, aby sa o tomto Memoriále Bohdana Benedika písalo vážne a krásne. Na čo najväčšom priestore.

Z nášho portálu Športlandia.sk si dovoľujeme šíriť svetom, že ani vo futbale neexistujú veľké objavy a skutočný pokrok, ak je na svete čo i len jedno nešťastné dieťa. Preto vyše 200 návštevníkov už v úvode spomenutého dôstojného a futbalovo - spoločenského podujatia hrialo pri srdci, že sa dotýkali prostredníctvom futbalových súbojov detí na palubovke ich detského šťastia.

Máme veľkú radosť, že ste nás priviedli k športu a prišli nás podporiť, povzbudiť!

Chvíľa, počas ktorej športujeme je naša, deň počas ktorého pretekáme, súperíme, hráme, je aj Váš, lebo Vám chceme ukázať, čo všetko sme sa naučili.

Každý z nás chce vyhrať, keď preteká, súťaží, ale keď sa nám to nepodarí nič sa nestane. My máme radosť z pohybu pri hre. Môže to byť atletika, futbal, hokej, florbal, hádzaná, volejbal, basketbal, nohejbal,plávanie alebo niektorá hra či iný druh športu.

Na sklonku minulého roka zapísali na medzinárodnom halovom futbalovom turnaji detí v Banskej Bystrici jeho 24. kapitolu, dnes už pripravujú oslavu štvrťstoročnice. Futbalový turnaj detí , ktoré neprekročili vekovú hranicu 14 rokov svojho života, v ktorom futbalové ratolesti bojujú O pohár Jozefa Vengloša, sa každoročne teší v predvianočnom čase v športovej hale Dukly na banskobystrických Štiavničkách hráčskemu, diváckemu a odbornému zázemiu.

Ponúkol prostredníctvom športu a zároveň získal niečo zvláštne, výnimočné keď sa práve športu odovzdal na celý život? Ako žije v rodine so športom, ktorému sa upísal ? Kde chodí pre pokoj, ktorý z neho doslova srší?

Aj keď sa na Beňuši, horehronskej dedinke, v ktorej žije okolo 1 200 obyvateľov, konala súťaž na krňačkových saniach už v roku 2000, toho roku tam zorganizovali „iba“ 14. ročník tohto divácky i pretekársky veľmi zaujímavého podujatia. Ako nás informoval hlavný organizátor pretekov Miroslav Pôbiš, dôvodom niekoľko ročnej pauzy boli zlé snehové podmienky.

Zlatí reprezentanti atletickej chôdze zdobia svet. Pochádzajú zo Slovenskej republiky. Najskôr v reprezentačných dresoch Československa, od 1993 roku v reprezentačnom oblečení Slovenskej republiky. Získavali medailové umiestnenia na olympijských hrách, majstrovstvách sveta, majstrovstvách Európy či na Svetových pohároch a ďalších významných fiestach atletickej chôdze. Prvý Slovák, ktorý získal zlatú olympijskú medailu na OH v atletike bol pretekár Dukly Banská Bystrica , rodák z neveľkej dedinky Kopernica pri Kremnici, Jozef Pribilinec.

Na prítomnosti je príjemná činnosť, na budúcnosti nádej a na minulosti spomienky. Zaujímavé, prinajmenšom pozoruhodné konštatovanie. Na tejto skutočnosti nič nemení, že ho ako prvý vyslovil známy filozof staroveku, Aristoteles.

Raz sme sa rozprávali spolu. Neviazane. Vtedy som ho spoznal prvý raz. Okrem iného povedal: „Je lepšie niečo vyskúšať a keď to nepôjde, tak sa z toho poučiť, než celý čas nerobiť nič.“

Spolu za účasti vedenia Mestského úradu v Dudinciach, ešte za čias „primátorovania“ Ing. Štefana Pokľudu, sme s Mgr. Petrom Benedikom zorganizovali za úzkej spolupráce Slovana Dudince v tomto kúpeľnom mestečku nie všedné a nie každodenné futbalové stretnutie, v ktorom nastúpil výber docenta Jozefa Vengloša proti internacionálom Dudiniec. O podujatí, ktoré odohrali v roku 2003, obšírne písal časopis Na hrane v anglickej i slovenskej mutácii.

Život mi dovolil rozprávať s mnohými, ktorí neváhali riskovať svoje vlastné životy v boji s fašistami. Odvaha, statočnosť, snaha žiť lepšie, pokojnejšie, tvorivejšie, to boli dôležité prvky postojov ľudí, ktorí vlastnými životmi písali dejiny. Stručnejšie a konkrétnejšie – naši otcovia, naše mamičky, starí otcovia  staré mamičky.

Bolo nás tam vyše 250. Brazílčania, ľudia z Maďarska, Českej republiky, Rakúska, aj my, rodu verní Slováci. V Nitre sme boli na stretnutí rodákov z Brazílie. Všetko sa odohrávalo v prírode, na brehu rieky. O názve miesta stretnutia pomlčím, lebo keď som ho hľadal spolu s ďalšími ani väčšina obyvateľov Nitry nevedela podľa anglického názvu popísať trať, ktorou by sme sa bezproblémovo mohli dostať na miesto určenia, lebo...no lebo tak ako moja spoločnosť v aute, ktorým sme do Nitry z regiónu Hont prišli nám oslovení domorodci tvrdili, že na Slovensku by sme mali mať aj názvy dôležitých budov, štvrtí, centier uvádzané v slovenskom jazyku.

Kto sa dostane viackrát do debát o ľudskom zdraví s doktorom prírodných vied Antonom Korgom pravdepodobne tiež časom zistí, že poznať na slušnej úrovni dôvody prečo je potrebné do svojho života zapracovať zdravý stravovací režim, znamená vštepiť do svojho vnútra také maličkosti akými sú gazdovské pravdy, že nie je vajce ako vajce, nie je mlieko ako mlieko a nie je ani vitamín C ako vitamín „C“.

Sú miesta na svete, ktoré si človek zamiluje a rád sa tam vracia. Jedným takým je pre mňa kúpeľné mestečko Dudince. Ak mám byť úprimná, navštívila som toto malebné zákutie s odstupom 8 rokov. Prečo po takom dlhom čase? Bývam na Východnom Slovensku a cestovanie na tento južný cíp našej krajiny je viac ako len náročné na čas (vlak tu nepremáva dobrých desať rokov). Za posledné desaťročie sa mestečko, ale hlavne jeho kúpeľná časť, zmenila na nepoznanie. Nádherne upravené parky, zeleň, lesopark s desiatkou rôznych strojov na cvičenie rozmiestnených citlivo v prekrásnej prírode. Neodolala som nezacvičiť si na nich, a tam som stretla milú inteligentnú 75 ročnú bývalú profesorku z Ekonomickej univerzity v Bratislave, s ktorou som sa pustila do debaty. Vyberám niekoľko jej zaujímavých postrehov: