petras benuska oboril

Do pracovného víru sa vrhol v polovici 70. rokov minulého storočia v učiteľskej pozícii. Od roku 1977 pôsobil ako športový redaktor v denníku Smer v Banskej Bystrici, niekoľko rokov ako vedúci jeho športového oddelenia. Aj po roku 1989 sa až na krátke obdobie v istej obchodnej firme realizoval v novinárskej brandži, so zaľúbením v regionálnych médiách, v ktorých nachádzal optimálny priestor na sebarealizáciu. Okrem iného strávil istý čas vo zvolenskom okresnom týždenníku Vpred i banskobystrickom Večerníku, ďalších 11 rokov bol šéfredaktorom Zvolenských novín. Do dôchodku odchádzal formálne v roku 2011, nato sa stal šéfredaktorom ART3, štvrťročníka banskobystrickej Akadémie umení, a tým je dodnes. Poznáme ho tiež ako autora viacerých knižných publikácií, prednedávnom mu vyšiel titul Banskobystrické kiná v čase – čas v kinách. Mgr. Ján Beňuška, stále aktívny novinár a publicista so 41-ročnou praxou.

ben4 lr

Ján Beňuška

Janko, hovorí sa, že láska môže mať veľa podôb, ale iba jednu tvár. Ako vyzerala tá tvoja k písanej žurnalistickej tvorbe?
- Asi tak ako v úplných začiatkoch. V roku 1960 som sedel s uchom prilepeným k rozhlasovému prijímaču a nevnímal som nič okrem reportéra, komentujúceho priebeh zápasu na majstrovstvách Európy, vtedy Pohári národov, medzi našimi futbalistami a zbornou vo Francúzsku. Masopust, Popluhár na jednej, Jašin či Pondelnik na strane druhej. A potom víťazný zápas našich o bronz proti domácej krajine Galského kohúta. To bolo niečo! Možno to bol moment, ktorý rozhodol o mojom smerovaní. Nepriamo ma veľmi inšpiroval aj neskorší tvorca hry bratislavského Slovana Jožo Obert, inak prvý Slovák, reprezentujúci vo všetkých vekových kategóriach, s bratmi-futbalistami, ktorí v mojom rodisku bývali obďaleč.

Začínal si hneď športom?
- Začínal som ako mnohí dopisovatelia drobnými spravodajskými útvarmi. Aj športovými, ale nielen nimi. To bola taká vychodená cesta, ktorá neskôr viedla k otváraniu tých správnych dverí.

Isto si mal na športovcov svoj názor vo svojich žurnalistických začiatkoch a máš ho aj dnes. Líši sa? Čím?
- Tak ako vo všetkých oblastiach spoločenského života, aj v oblasti športu a telesnej kultúry sa minulosť a súčasnosť diametrálne odlišujú. Kedysi mala navrch vnútorná krása, obsah športu, dnes určuje jeho dimenzie komercia, forma a efekt. Ak si prezrieš staré športové tituly a tie dnešné, tento rozdiel je priam hmatateľný. A inak? V porovnaní so svetom, čo je obligátna krčmová téma našich fanúšikov, mnohým našim súčasným športovcom chýba mentálna výbava, to, čomu sa hovorí víťazný typ. Radi sa uspokojujú s výkonnostným priemerom a aj keď zažiaria, rýchlo zhasnú, nedokážu zastabilizovať svoju výkonnosť na špičkovej úrovni. Sagan a niektorí ďalší sú v tomto smere skôr výnimkou ako pravidlom.

Športoval si aktívne aj sám? Aké spomienky ti hmýria tvojou športovou mladosťou?
- Dobre, že ťa to zaujíma, lebo sa mi hneď vynorí istý moment zo školského hádzanárskeho ihriska a medzitriedneho futbalu. Loptu od brankára som si stlmil na hrudi, pravačkou prehodil na hlavu, znovu na hruď a na nohu, opäť hore, potom zasa na pravačku, vypálil som a lopta sa už trepotala v súperovej imaginárnej sieti - lebo sieť chýbala. Pointa je v tom, že sa to všetko udialo hrozne rýchlo, v neustálom pohybe a presune spred svojej k súperovej bránke. Bez dotyku lopty so zemou! Tuším sa tomu dnes hovorí dynamická technika, však? Ostatní aktéri stáli ako soľné stĺpy. Takže futbal som potom hrával ešte za dorast rodnej obce, neskôr prevládli iné záujmy a športu som sa venoval len v rekreačnej podobe. Napríklad stretnutiam Herci – Novinári, ktoré mali v 80. - 90. rokoch svoj nenapodobiteľný šmrnc. Hajnáčka, Dobrá Niva, Vyhne, Nedožery-Brezany... Ale zo školských čias mi prichádza na um ešte jedna „športová“ epizódka, keď som spolužiačke potiahol krasokorčuliarsky album - to bola vtedy veľká móda – a vrátil jej ho až po čase, keď som sa ho nasýtil a ona neprestávala rumádzgať.

A čo noviny a novinárčina z toho obdobia?
- Počas štúdia na „jedenásťročke“ v Partizánskom som bol ešte nevyhraneným typom. No len čo ma každé ráno prímestský autobus vypľul zo svojich preplnených útrob, prvé moje kroky smerovali k novinovému stánku. Vždy s rovnakou požiadavkou – denník Pravda a k tomu Astry, lebo fajčenie k takým frajerom počas zlatých šesťdesiatych akosi nerozlučne patrilo. Ale neskôr som s ním bez milosti skoncoval a dnes si na chalupe dožičím akurát cigaru, lebo tá k nej tiež akosi samozrejme patrí.

Poznám ťa osobne od konca sedemdesiatych rokov minulého storočia. Navonok často usmiateho, aké je najčastejšie tvoje novinárske vnútro?
- Ktovie, možno mi učaroval Rabíndranáth Thákur so svojím povestným bonmotom „usmievaj sa - zvýšiš cenu svojej tváre.“ Dobré, nie? V tomto sa inak asi zaradím do šíku svojich kolegov. Naše ego jednoducho rastie a padá s kvalitou tvorby, autorskej výpovede a spätnej väzby. Pravdaže, úsmev je zavše obrannou reakciou na útok zvonku, inokedy nič nehovoriaca fasáda a potom zasa odrazom vnútorného rozpoloženia, najmä ak ide o flegmatika. A sám vieš dobre, že v novinárskej brandži sa ti zíde občas aj maska, odstup či nadhľad, aby si ochránil svoje vnútro. Keep smiling, ako sa vraví na lazoch v Podjavorí, mojom druhom domove...

V súčasnosti sa ná blogoch nosí, že kde-koho dnes s obľubou znesú zo sveta často práve tí, ktorí skutočnú žurnalistiku nepoznajú. Začnú sa hlavne tým, ktorí publicisticky pre šport aj niečo užitočného urobili, vŕtať možno aj v treťom kolene. Čím je to podľa teba dané, ako vnímaš ty túto skutočnosť?
- Poradím ti svoj recept, ako sa tomu vyhnúť. Prosto blogy nečítam, lebo nie je skrátka možné, aby Slovensko malo zrazu toľkých, aj keď väčšinou iba insitných spisovateľov a redaktorov, a to len preto, že im to moderná doba a technológie umožňujú. Berme to tak, že ľudia dostali priestor na verejné vyjadrenie svojich pocitov, emócií a myšlienok a je len prijímateľovi, či to akceptuje. Osobne sa do tejto kategórie nezaraďujem práve preto, že v blogoch ide o osobné vyznania tých, ktorí sa v našej profesii poväčšine „nevyskytujú“.

foto 2

Po zápase H – N v Nedožeroch-Brezanoch v roku 1985. V hornom rade siedmy sprava Ján Beňuška.

Ako sa dívaš na pokoj v duši, čím to je, že mnohí súčasníci, ktorí píšu o športe, vyznievajú často prostredníctvom svojej tvorby iba príživníkmi športového majstrovstva mnohých majstrov sveta či olympijských víťazov. Aký máš na také videnie názor?
- To súvisí s tým, že dnes sa v nejednej redakcii toleruje povrchnosť, kĺzanie po povrchu a ako bonus aj nadpráca. Je to dané tiež nezmyselnou fabrikáciou novinárskych elévov, ktorých kvalita nepokrýva požiadavky printových či elektronických médií, ktorých je na tak malý trh takisto nezmyselne veľa. Do Zvolenských novín mi svojho času prišlo praxovať zopár elévov z masmediálnych fakúlt, ktorých predpoklady na výkon tejto profesie vari až na jednu výnimku boli priam žalostné. O čom to potom je? Dôsledky sú totiž vážnejšie, než sa na prvý pohľad javí. Lebo pri čítaní novín a časopisu môžeš jednoducho obrátiť list , resp. ako divák či poslucháč prepnúť na inú stanicu. No spoločenský status, prestíž novinárskej práce a obce vari nikdy nezaznamenali taký pokles ako v súčasnosti. Za veľa môže bulvár, ktorý z duše neznášam, lebo odjakživa vyznávam serióznu informáciu. A tá, žiaľ, ťahá za kratší koniec.

Čo ovplyvnilo skutočnosť, že sa z aktívne píšuceho novinára stal spolutvorca dejín územia, na ktorom tvoril a prežil väčšiu časť svojho života?
- Jednoducho, v istom momente dozrelo vo mne poznanie, že novinár by mal zúročiť a uplatniť svoje skúsenosti na poli knižnej faktografie alebo hoci aj beletrie. Mám takých exkolegov zo Smeru – Fera Piljara, ktorý sa úspešne upísal práve beletrii či Mira Hazuchu, známeho z oblasti športovej faktografie. Je to tak, ako v živote – po základnej škole ideš na strednú, potom na vysokú... Alebo inak: aj novinár zreje ako víno. K tomu Podjavoriu. Kedysi som sa ocitol ako „záložák“ na Zábave pri Pliešovciach, čo bola základňa vojenského útvaru v Lešti. Na uvítacom stretnutí všetkých aktérov manévrov sa veliteľ útvaru tuším plukovník Mjartan, inak otec neskoršieho politika, pýta: „Kto je ten novinár?“ Prihlásil som sa. On nato: “Budete písať do Dukly!“ Dukla, to bol časopis východného vojenského okruhu. Za tri týždne som vyprodukoval jeden-jediný príspevok, čo však nikomu neprekážalo. To bol môj prvý publicistický dotyk s týmto regiónom.

Ako sa v tebe s odstupom rokov premieta tvoja žurnalistická mladosť? Môžeš svoju výpoveď podporiť aj praktickými spomienkami?
- Isteže som najprv začínal posielaním príspevkov kade-tade. Vážnejšie tuším najsamprv v Trnavskom hlase začiatkom 70. rokov, ktorý vtedy viedol ako šéfredaktor Milan Jurina. Až prišiel rok 1977, ktorý ma zastihol ako učiteľa slovenčiny a občianskej náuky v maturitných triedach Stredného odborného učilišťa strojárskeho v Detve. Kľúčové rozhodnutie priniesla polročná klasifikačná porada, či ako sa tomu vtedy hovorilo. Keď ma zástupca riaditeľa Ďuro Hromada, chlap s minulosťou excelentného volejbalistu Slávie UK Bratislava, vyzval, aby som predniesol svoje hodnotenie zverencov, ktorým som bol triednym, zhrozil sa, že chcem nechať prepadnúť jedného či dvoch žiakov. „Zo slovenčiny? Z literatúry? A prepadnúť?!“, krútil hlavou pred celým pedagogickým auditóriom školy, ktorá pripravovala do praxe odborne vyškolené robotnícke kádre. Nevídané-neslýchané. To bola jedna vec. Druhou bola - už vtedy! - priam nemožnosť uplatniť nejaké sankcie zo strany učiteľa. A tak, keď sa ozval zástupca šéfredaktora Smeru Jožo Gruy, ktorý, nech mu je zem ľahká, nedávno zomrel, a vtedajší šéfredaktor Ondro Textoris sa dokonca unúval osobne navštíviť riaditeľa školy Ing. Fekiača, okamžite som zmenil parketu. A zapísal som sa plne v súlade s vtedajším životným štýlom. Vedúceho športového oddelenia Jana Holka išlo rozpučiť od jedu, keď som hneď v zime 1979 absolvoval vôbec prvý Svetový pohár v zjazdovom lyžovaní v Jasnej – pripomínam, že slalom vyhral Phil Mahre, obrovský slalom legendárny Ingemar Stenmark - a spravodajstvo som telefonicky nadiktoval v štýle lážo-plážo vari dve či tri hodiny po pretekoch. Tie sa pritom skončili krátko poobede, no ja som referoval tesne pred uzávierkou. Cherchez la femme alebo inak - tieto podujatia som nerád absolvoval sám... Nečudo, že mi Jano naparil pokutu.

Čím si sa v živote okrem novinára vo svojom živote najviac cítil a cítiš?
- Pôvodne som pedagóg, dokonca slovenčinár, a od mala ma ťahalo k písmenkám. Naozaj od mala. Nielen k písaným, najmä k tým v tlačenej forme. Vo Veľkých Bieliciach, čo je od roku 1976 súčasť Partizánskeho, sme bývali v lokalite, príznačne zvanej Domovina a súčasťou rodinných domcov bývala vtedy aj kadibudka. Zvnútra bola oblepená dvojstranami z vtedajších časopisov, ktorých obsahom som sa nevedel nasýtiť. Na prázdniny ma rodičia zvykli upratať k príbuzným do Práznoviec pri Topoľčanoch či Ondrochova pri Nových Zámkoch. Neraz ma tetky nie a nie zohnať k obedu, lebo som bol práve zašitý na povale či v letnej kuchynke a zahĺbený do Besedy, Štartu či iného súdobého časopisu. To bolo pre mňa ako písmo sväté. Takže len noviny a nič iné. Uznávam úzku špecializáciu. Viem, že Slováci sú multiprofesijný, univerzálny národ, každý je murárom, automechanikom či elektroinštalatérom, no z môjho pohľadu je to všeobecne skôr na škodu ako na osoh. Spoločnosť sa môže posúvať len na základe úzkej špecializácie.

Hovorí sa, že človek sa s odstupom rokov pozerá aj na šport inými očami. Iste, odstup času dáva histórii inú dimenziu a iný rozmer. Ako vnímaš najväčšie osobnosti československého a hlavne slovenského športu? Ako ich môžeš verejne priblížiť svojmu čitateľovi?
- História je bez akékoľvek pátosu naozaj učiteľkou života. Platnosť tejto večnej pravdy si zvlášť intenzívne uvedomuje najmä človek v rokoch. Práve na osobnostiach sú vystavané aj dejiny športu, tak, ako sú hybnou pákou spoločenského vývoja odjakživa protagonisti. Dokonca sa tvrdí, že aj davové správanie riadia normy, ktoré členovia davu postupne preberajú od niekoľkých jednotlivcov. V takomto kontexte vnímam aj úlohu športových lídrov. Čitateľ prirodzene prahne po ich verejnej prezentácii, lebo outsideri, tak ako v bežnom živote, nikoho nezaujímajú, hoci nie vždy je to spravodlivé. Nepochybujem o tom, že z ich príkladov čerpá čitateľ energiu a životný optimizmus. Spomínam si na Jána Kociana, ktorého profil som ponúkol čitateľom Smeru krátko po tom, ako ho koncom 70. rokov z Dukly odlifrovali na „farmu“ do Detvy, aby tam zažil svoj reštart a pohol sa smerom k reprezentačným výšinám. Tento profil považujem za jeden z materiálov, ktoré sa ocitli v správny čas na správnom mieste. Takým bol aj materiál zo začiatku 90. rokov o veľkej osobnosti nielen žilinského volejbalu Jarovi Belajovi, ktorého osud poriadne skúšal. Tieto dva príklady, prezentujúcu prívetivú i odvrátenú tvár ľudského osudu, vari najväčšmi ilustrujú moje preferovanie podobných príbehov pred očami čitateľa.

Cintoríny sú tiché knihy, plné športovej histórie. Ako je to stáť nad hrobom človeka, ktorého si dobre poznal zo športovísk a písal o ňom?
- Chvalabohu, takúto situáciu som ešte nezažil... Aj keď, žiaľ, práve Jaro Belaj už poldruha roka nie je medzi nami.

A čo tvoje dosiahnuté vzdelanie a súčasné vzdelávanie sa? Ako vnímaš také otázky? Čo v tebe vyvolávajú?
- Keď som po vysokoškolskom štúdiu vhupol do praktického života, dlho som sa nazdával, že to nadobudnuté stačí. Samozrejme, ide o ilúziu, lebo človek ustrnie a zakrpatieva. A ktože by chcel byť duševným krpcom? Časom som si obzor začal rozširovať spojením príjemného s užitočným, samoštúdiom najmä historických materiálov, čo súviselo s mojou orientáciou na tvorbu a vydávanie knižných monografií. Dnes ich mám na konte 16, z toho niekoľko monografií obcí – Kováčová, Pliešovce, Kriváň, Podkriváň, Lieskovec – dve publikácie o banskobystrických kinách a, pravdaže, knižky so športovou tematikou, ako je monografia Stredoslovenský futbal, Šport vo Zvolene v premenách času, Bezroukov memoriál, Žiacka olympiáda Mikroregiónu Pliešovská kotlina a zopár ďalších. Môžem povedať, že kvalitatívny výskum najrôznejších prameňov, plošná
 komparatívna
 analýza jednotlivých
 zdrojov či osobný kontakt s narátormi s využitím metódy 
orálnej histórie sú doslova žriedlom poznania.

Netajím, otázkami sa pokúšam vykresliť aspoň trošku kontrasty tvojho žurnalistického zrenia. Čo ovplyvnilo silu tvojej žurnalistickej tvorby?
- Vždy som u novinárskych osobností obdivoval virtuozitu v kladení písmeniek na to akurátne miesto. Spomeniem také mená ako Ďurišin, Novák, Kršák, Zerer, ak hovorím len o športe. To zrenie sčasti vyplýva z predošlej odpovede. Som presvedčený, že dlhoročný novinár je natoľko vybavený empirickými skúsenosťami, aby postúpil takpovediac o rebríček vyššie. Tak ako to je príznačné v prípade športovca. Nejde len o kariérny postup, hoci práve v tomto smere badám u nejedného novinára úplnú apatiu, ale aj o to vyskúšať si sily na poli knižného spracovania jednotlivých tém, ktoré mu život ponúka. A je už len na ňom, či sa „vrhne“ na beletriu, alebo faktografiu. Napokon, sám to poznáš najlepšie a poznali to aj tie osobnosti, ktoré som spomenul...

Nedá mi opýtať sa ťa na štyri cnosti, ktoré si všímam u ľudí počas mnohých rokov prostredníctvom úprimných rozhovorov s múdrymi ľuďmi, ku ktorým si ťa dovolím priraďovať. Tie cnosti sú striedmosť, sebaovládanie, múdrosť a spravodlivosť. Ako by si ich priblížil svojim stále slušným a pre teba typickým žurnalistickým slovníkom?
- Pripomína mi to semestrálnu skúšku z filozofie, ale toľko odkiaľsi viem, že sedem hlavných cností je protipólom siedmich hlavných hriechov. Preto tie uvedené, ktoré zasa iní učenci považujú za tie hlavné, vnímam skôr ako filozofické kategórie či normy. Každý vidí napríklad spravodlivosť po svojom, filozoficky je však norma správnou mierou a podľa nej by sme sa mali riadiť, správať a konať. Nie som priateľom sociálnych extrémov, vychýlok, odchýlok, deviácií, naopak, oceňujem, keď ľudia zostávajú v každej situácii či spoločenských vzťahoch ľuďmi. Isteže, toto si netreba pliesť so šedým priemerom, lebo to je už z iného súdka. Uznávam tých, ktorí majú svoje emócie pod kontrolou, dokážu ich držať na uzde, tak, ako sa dokážu správať rozumne, čo platí a je relevantné aj pre sféru športu. Lebo slovo, či už vyrieknuté, alebo napísané má silu zbrane, dokáže napáchať škody do aleluja a náprava býva spravidla zložitým procesom.

Už si nepamätám presne, ale tuším to bolo v rozhovore so zosnulým spisovateľom Ladislavom Ťažkým, ktorý v jednej odpovedi povedal, že Slovenská republika sa stáva krajinou viny aj vďaka svojej nevine. Nenaskočili sme zásluhou politiky súčasného MOV na tento rýchlik športu, ktorý bezhlavo bez fair-play hry uháňa do zdraviu škodlivého biznisu bez citu vážiť si zdravý rozum a tým aj zdravie budúcich pokolení?
- Pred postrehom nášho prozaika možno len zložiť klobúk. Moje skúsenosti v tomto smere sú zakaždým umocňované pri výskume historických reálií a faktov ako podkladov pre budúce publikácie. Nejde mi do hlavy, ako úspešne a vytrvalo sa my dokážeme zraňovať, sebapoškodzovať a devalvovať to, čo sme dosiahli. V tom sme majstri sveta. Pokiaľ ide o olympizmus, ten sa akosi prestal usilovať o vytvorenie spôsobu života, založeného na radosti z vynaloženého úsilia. Ale ruku na srdce, dakedajšie priority sa v premenách času vytratili a mnohé sa ocitlo pod diktátom biznisu. V tejto súvislosti mi prichádza na um výpoveď legendárneho Ivana Čierneho z publikácie Žiacka olympiáda Mikroregiónu Pliešovská kotlina, kde presadzuje návrat ku koreňom olympizmu: „Pokiaľ ide o leitmotív, ktorý dostala táto olympiáda do vienka, osobne ho považujem za veľmi správny. Už to, že účastníci sa zídu z jednej, druhej, tretej dediny, že spolu súťažia takmer po celý deň a vzájomne sa spoznávajú, je veľká vec! To je napokon aj myšlienka olympizmu, vzájomné stretávanie sa, vzájomné priateľstvá, poznávanie jeden druhého. Považujem to za veľmi účinný nástroj rozvoja aktivít v regióne, zvlášť v dnešnej zložitej dobe. Lebo ak nedáme mládeži hry, súťaživosť, tak to je koniec!“ Dobre, že máme ešte takýchto ľudí, lebo v nich je záruka, že sa ten rýchlik úplne nevykoľají.

Pred všetkým v živote sa môže podariť človeku uniknúť, ale pred vlastným svedomím nie. Aké je to tvoje žurnalistické?
- Trochu nadnesene: asi každý veriaci človek vie, že pri večernom spytovaní svedomia by nemal opomínať, ako si počínal počas dňa. A pre rast duchovného života vari u každého bez ohľadu na vieru platí axióma nikdy sa nedopúšťať dobrovoľných chýb a nekonať proti svojmu svedomiu. V tomto smere nie som výnimkou, aj keď človečensky sotva môže byť svedomie krištáľovo čisté. Stavovsky je dôležité, že som sa svojej profesii snažil nespreneveriť a spravidla som veril, že robím správne veci. No to vždy bolo, je a bude na posúdenie čitateľa.

Zhováral sa Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
S Lacom Petrášom v Sklabinej po zápase Herci – Novinári. V pozadí Jozef Oboril.
Foto archív JB

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com