dana zatopkova jozef mazar

Ako novinár som sa mal možnosť rozprávať s mnohými ľuďmi, ktorí vedia povedať úprimne čo to je hlad, ale viedol som množstvo rozhovorov aj s tými, ktorí sedeli na bohatých hostinách. V to ráno, keď som počul z ampliónu, že za nedávnych tuhých mrazov pochovali úrady v Slovenskej republike ďalších siedmych bezdomovcov, otvoril som dvere vlastnej garzónky a na opačnej strane chodby, v svedectve lásky, ktorej cesty sú v súčasnosti stále ťažšie a strmšie, zazrel a videl ako vie láska jedných k peniazom, korunovať iných k smrti, robiť križovatky smrti súčasného života.

Mladá žena natiahla rozstrapatenú hlavu s červenými vlasmi smerom ku mne, ale to, čo som v tej chvíli vôbec ešte netušil, možno si myslela, že to som ja tým dobrým susedom, ktorý prichýlil na prenocovanie jej maloleté deti, lebo naša ľudskosť spí a mi vďaka láske chceme rásť prinajmenšom tak rýchle, ako sa v nej strácame. Neskôr som sa od suseda samotného dozvedel, že urobil tak preto, aby jej maloleté deti na studenej chodbe v nočnej zime nepoprechládzali na smrť svoje nevinné tielka.

Vyšiel som potom na ulicu Družby, aby som lepšie videl, tam od rohu čísla 33 v Bystrici, o ktorej sa pred vojnou často hovorilo, že za živa v Bystrici a po smrti v nebi, ako láska jedného k peniazom mláti iných až sú celí nahí. Mnohých hnetie a ženie k známym ľudským neduhom. Vidím ako sa s fajčiacim jedom duše dvaja bezdomovci ponáhľajú na ďalší dúšok potrebnej rannej dávky, druhí rýchlo kráčajú do neďalekého kostolíka, možno očistiť svoju dušu. Srdce ďalších nespomenutých aj v to ráno plakalo znova osamote z vlastnej nemohúcnosti postaviť sa na nohy, iní v úžasnej rýchlosti na svojom naleštenom tátošovi leteli znova oproti pozemskému bohatstvu, ďalší sa vracali z nočnej, lebo každú korunku musia v každej chvíli otočiť, len aby stačili nakŕmiť doma hladné krky.

Stojím sám v tichom úžase nad vlastnou biedou vlastnej neschopnosti objektívne triediť tieto živé a skutočné obrázky jedného všedného rána. Život ma za tých takmer sedemdesiat rokov naučil, že láska dáva len seba a berie len zo seba. Láska nevlastní, nechce byť majetkom iného. Snažím sa rozmýšľať nad všetkým v súvislostiach. V ušiach mi doznievajú večerné slová dievčatka z rodiny katolíkov, kde som mohol stráviť časť príjemných rodinných večerných chvíľ, ktoré listujúc anglicko - slovenským slovníkom sa pýtalo mamky, čo znamená po slovensky slovo kapitalizmus, ktorému nerozumie, nepozná ho, nemôže ho pochopiť v súvislostiach svojho vnímania skutočnosti.

Uvažujem pritom nad obsahom blogu, ktorý som čítal v nočnom tichu samoty spomenutej garzónky so záverom len pre seba samého, že ak podaktorí čitatelia zacítia pri vnímaní sporu, alebo istého problému vlastný hnev, spravidla sa už svojou tvorbou pre verejnosť neškriepia o pravdu, ale o seba. Bojujú, predsa, najviac so sebou. Nakoniec, načo tajiť, myslím si tak to robí aj väčšina poslancov slovenského parlamentu, keď často používa túto vekmi overenú pravdu za svoj základný nástroj vlastnej politickej existencie.

Ľudský hnev je podľa mojej skromnej mienky, krátkodobé šialenstvo. Kladiem si otázku: Pozná svet nejaké vzácne a osvedčené pravidlá, aby sa bežný človek mohol stať objektívnym hodnotiacim subjektom v dnešnom uponáhľanom svete širokých lakťov? Nedá mi, práve v tej opisovanej garzónke sadám za počítač a píšem úvahu na tému: Sedem zmrznutých bezdomovcov, vlci a ovce. Možno aj preto, lebo ma k tomu znova ženie skúsenosť: slabosti velikánov prekuknú “malí” ľudia takisto ako deti slabosti učiteľov. Ale čo potom? Kladiem si ďalšiu otázku. Život súčasných svetských radovánok a organizovania rôznych skrytých aktivít čoraz viac kričí, chyba je známa - morálka je dávno na míle vzdialená politike a či sa to dakomu páčiť bude, alebo nie, neexistuje mediálne ihrisko objektívnej pravdy, na ktorom by sa tieto závažné otázky denne diskutovali z pohľadu potreby skutočného riešenia sociálneho zmieru.

Vôbec si nenamýšľam, že môžem usmerňovať týmito riadkami tok vašej skutočnej lásky a vášho citu k tomu čo vy vnímate, lebo láska a cit samotné uznajú za vhodné či sa aj vás oplatí upozorniť na váš smer života. Možno aj verejne oceniť a podčiarknuť vašu veľkosť, námahu a schopnosť statočne organizovaním výroby, alebo vlastnou prácou, zarábať peniaze na živobytie, aby sa aj iní mali dobre.

Neskrývam, tieto riadky píšem aj preto, lebo sám som padol v živote tisíc krát a presne toľko krát som vstával v bolestiach. Vracal sa domov v strachu, lebo súmrak sa vznášal nad mojim vlastným životom a platil som takto zákonnú daň za vlastné ľudské chyby. Úžasne ťažké je spoznávanie seba samého. Každé zlo a bolesť, ktoré som spôsobil sebe a hlavne druhým, malo pri páde do ľudského bahna iný smer. Veľa raz som stál v bahne prehlbujúcej sa noci vlastného života. Vo svojej bezbrannosti a zúfalstve v pozlátkach závislostí svetskej pliagy som sa chorobne ľutoval, že iní sú zlí, iní sú vlkmi a ovcami tohto sveta. Celý národ mi ubližuje....Neviem či mi chcete rozumieť.

Ja rozumiem dobre tým, ktorí dnes vykrikujú z tribún o potrebe demokracii, len preto, lebo sebe nedokážu nastaviť vlastné zrkadlo pravdy, kedy tak isto a za iných čias vykrikovali do sveta. Iné a inými slovami. Neodvážim sa kritizovať žiadne izmy, lebo vždy som sa nažil žurnalisticky komentovať žité v prítomnosti. Jazykom, rečou a prežitkami ľudí skúsených, preverených časom.

Dopisujem riadky tejto úvahy pozorne, aby som úmyselne neobišiel niektorú nevyrieknutú pravdu. Tá pravda by si ma, totiž, opäť našla. Niet krajšie nad poznanie slobody vlastného vnútra. Ono ma vďaka skutočnej pravde zatiaľ vždy poskladalo k životu v prípade zdravej a triezvej mysle dokopy možno aj preto, aby som mohol uvažovať a verejne napísať o tom čo vidím a cítim, aby som znova prišiel a mohol publikovať, komentovať a dať v mene vlastnej lásky k uvažovaniu slová, ktoré neučia dávať, ale prijímať, neučia odriekať, ale napĺňať, neprikazujú, aby ste niečo poskytovali, ale aby sme sa s úsmevom na perách po vojnových rokoch poroby ostatnej, teda II. svetovej vojny chápali a nepomáhali ťahať mechy tej tretej, svetovej.

Neučím vás tichu. Na to nemám ani certifikát ani publicistický zámer. Skôr sa snažím dopracovať vlastným žurnalistickým hľadaním k tónom a slovám spoločnej veľmi hlasnej piesni skutočnej ľudskej slobody, ktorá sa odvíja od vlastnej sebadisciplíny. Veľmi obdivujem takých, mnohým aj touto cestou ďakujem, ktorí mi to úprimne prajú, ba často aj pomáhajú, lebo aj také charizmatické a múdre osobnosti žijú na tejto planéte.

Život mi dokonca dovolil a aj dnes dovoľuje od takých ľudí sa učiť. Podaktorí mi ponúkajú aj žurnalistické pódium umenia slušne a kultúrne verejne komunikovať bez toho, aby mi cenzúrou vyškrtávali mená a priezviská osôb z obsahu reči môjho srdca, len aby samy mohli ponúkať svetu skryté zlo. Priznávam, vtedy ma to veľmi bolí a moje vnútro plače.

Kde inde sa dá hľadať viac krása a čistota slova na zemi, než v čistej, úprimnej aktivite charizmatických postojov a statočnom, úprimnom konaní mnohých ľudí, v konaní, odraze to vnútorného sveta takých srdiečok?...

Zarmútení a urazení mi vravia: "Krása úprimného slova je láskavá a nežná, ako zdravá, mladá matka, čo chodí medzi nami, žurnalisticky zavše práve preto zahalená do zla hnevajúcich sa autorov slova verejného." Dovolím si dodať, len preto, lebo ich tvrdením je, pravda ak sa im to pre vlastné dobro hodí, tiež aj to: " Krása dnešného sveta je mocná a potrebná."

Toto čo som videl a pokúsil sa popísať je pre pre mňa úžasnou búrkou, ktorá v súčasnosti otriasa zemou pod nohami a oblohou nad našimi hlavami. Vnímam to ako stav národného ohrozenia. Preto skutočný príbeh, ktorý existuje, ktorého sa dotýkame, nech je úžasným mementom a výstrahou.

Netajím, okrem toho, že ho uverejňujem pre čitateľov portálu Športlandia.sk, zasielam ho aj internetovému portálu Priekopník, ako prejav vlastného záujmu a verejnej vďaky iniciátorky jeho existencie a fungovania. Naviac, obohacovania života mnohých, jej charitatívnymi aktivitami. Ospravedlňujem sa, ak v dnešné nedeľné ráno ( je nedeľa 4. tohoročný marcový deň - pozn. autora) prekvapila táto moja prvotina pre internetový portál www.priekopnik.sk matku dvoch malých ratolestí, pani Eriku Karovú, ktorú som pri takých charitatívnych aktivitách sledoval na území mesta Banská Bystrica už viac raz.

Budem nesmierne rád, ak túto úvahu prijme zverejnením v portfóliu Priekopníka zároveň ako verejnú výzvu pre jeden spoločný publicistický rozhovor na tému: Kontrasty súčasného čerenia.

Jozef Mazár, publicista
Športlandia.sk

 

Popis k titulnej fotografii:
Autor článku Jozef Mazár na jednom z mnohých úspešných ročníkov Memoriálu bývalého skvelého atletického velikána, míliara Jozefa Odložila, strieborného medailistu z OH v Tokiu, vo V.I. P zóne pražskej Julisky, v živom úprimnom rozhovore s olympijskou víťazkou a tiež úžasne charizmatickou osobnosťou, pani Danou Zátopkovou o ktorej zvykne svojim známym hovoriť: " Vlatnou skúsenosťou, vlastným životným prežitkom v kruhu svojho manžela Emila Zátopka ma motivovali mať stále na zreteli slová Matky Terezy: Život je: šanca - využi ju; krása - obdivuj ju; blaženosť - užívaj ju; sen - uskutočni ho; výzva - príjmi ju; povinnosť - naplň ju; hra - hraj ju; láska - poteš sa ňou; smútok - prekonaj ho; hymna - spievaj ju; boj - príjmi ho; šťastie - zaslúž si ho; život - bráň ho."
Foto: Juraj Trstenský

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com