marek cecho 01

Na začiatku boli jednoduché otázky:Koľko je medzi nami takých, ktorí vlastnia v sebe takú veľkú schopnosť, aby realizovali v tomto svete zložitých problémov jednotlivé prvky sebadisciplíny? Koľkí dokážeme udržiavať skutočne láskyplne a konštruktívne vzťahy v rodine i mimo nej? Kde všade sa dá v spoločenstve odrátavať, že sloboda a láska tam idú ruka v ruke? Na stretnutiach istej skupiny ľudí sa stále presviedčam, že bez sebadisciplíny, ktorá sprevádza skutočnú lásku, je sloboda vždy bezcitná a deštruktívna. To boli a sú dôvody i míľniky potrebnej spolupráce v oblasti, ktorú sa snaží priblížiť týmto rozhovorom s vydavateľom a vlastníkom internetového portálu a časopisu Svet ŠPORTU Mgr. art. Marekom Čechom.

Marek, načo tajiť, spolu sme sa pokúšali ponúkať čitateľovi raz štvrťročne časopis Svet ŠPORTU, ktorý sa snažil predkladať športovej verejnosti trochu viac ako len góly, body, sekundy. V pozícii jeho vydavateľa si vždy presadzoval, aby priestor v časopise dostávali autori odborne podkutí, praxou preverení, ktorí si v športovej praxi aj publicistikou dokázali zachovať chladnú hlavu a triezve uvažovanie. Patríš do kategórie mladých vlastníkov médií, sám kvalitne fotografuješ, ako plánuješ pokračovať vo veľmi náročnom, ale pre Slovenskú republiku potrebnom štýle jeho propagácie prostredníctvom písaných médií?

Počas našej spoločnej cesty v časopise Svet ŠPORTU, sme si prešli rôznymi obdobiami. Našu spoluprácu aj napriek niekoľkým ťažkým chvíľam ktoré sme si spoločne pri jeho tvorbe zažili, vnímam ako veľmi pozitívne a považujem to za jedno z mojich kľúčových období, za čo ti aj touto cestou chcem poďakovať. Už len samotná možnosť spolupracovať na výrobe s množstvom ostrieľaných publicistov mi dala do života mnoho skúseností, ktoré sa zďaleka netýkali iba športu.

Z hľadiska ďalšieho smerovania časopisu Svet ŠPORTU, pracujeme momentálne v užšom tíme na jeho „znovuzrodení“. Zatiaľ však nechcem predbiehať, preto prezradím len to, že pokiaľ sa nám podarí naprojektovať všetko tak, ako sme si naplánovali, mal by opäť začať vychádzať budúci rok.

2. Bol si svedkom a účastníkom rozhovoru s jedným, v súčasnosti vrcholovým reprezentantom slovenského športu v čase, keď ním ešte nebol. Vtedy som tvrdil, že je povinnosťou mnohých hľadať a nachádzať, prinášať námety, vymyslieť, ako by mohli vyzerať športové média. Ako by mohli a mali športoví novinári pracovať v budúcnosti. Sám som v praktickej rovine predostieral slovenskej verejnosti Svet ŠPORTU, s jeho predchodcami a tvrdím to, čo som povedal aj vtedy, že bez kvalitnej printovej serióznej publicistiky, kvalita športu nebude ponúkaná čitateľovi seriózne ani na odbornej výške v súvislostiach života. Obaja ste sa prikláňali na stranu internetových portálov. Usmial som sa vtedy. Dnes smútim. So športovou publicistikou, tou serióznou sme v slovenskej republike v printe na dne. Existujú hádam iba dve svetlé výnimky. Čo si o tom všetkom myslíš?

Začnem citátom amerického profesora žurnalistiky na City University of New York, Jeffa Jarvisa: „Boli sme natoľko zaneprázdnení záchranou médií v ich pôvodnej podobe z minulosti, až sme si nenašli čas vymyslieť, ako by mohli vyzerať v budúcnosti.“ Panika, ktorá nastala s príchodom internetových médií so sebou strhla mnoho tradičných športových médií. Rýchlosť, s akou sa to udialo, nahrávala „zbrklým“ a nekoncepčným riešeniam. Pochopiteľne prvé čo napadlo asi každému vydavateľovi, bolo v čase internetového „boomu“, rozšíriť dovtedy tlačeným spôsobom šírený obsah v relatívne nezmenenej podobe o internetové vydanie. Čas ukázal, že riešenie nebolo zďaleka tak jednoduché a že mnohé médiá si týmto prístupom podpílili pod sebou konár. Digitálny svet zmenil náš pohľad na prácu s informáciou ako takou. Fakticky sa dnes v rámci celého odvetvia, naprieč médiami, zdieľajú temer všetky informácie v reálnom čase. Preberá sa doslova všetko a samotní tvorcovia obsahu, novinári, publicisti a ďalší, fakticky zdegradovali hodnotu svojej práce voči svojmu čitateľovi. Rozumiem, že veľakrát je to spôsobené tlakom na počty videní a ich následným ekonomickým potenciálom v súvislosti s predajom inzercie. Sám som počas rozhovoru ktorý spomínaš v otázke, uvažoval v podobných kontextoch.

S odstupom času sa na danú problematiku začínam dívať v širších súvislostiach a myslím, že to čo naznačím, sa nebude týkať len športových médií, ale médií všeobecne. Budem opäť citovať JeffaJarvisa, ktorý napísal: „Akú hodnotu chcú novinári priniesť do nekonečného prúdu informácií, ktorému všetci čelíme? Pretože vytvárať stále ďalší a ďalší obsah nestačí, toho je už aj tak dosť.“ Myslím, že našou úlohou je a bude vytvárať mediálne platformy, ktoré budú z hľadiska formy multižánrové a stanú sa informačnými a hlavne komunikačnými kanálmi našej spoločnosti na všetkých jej úrovniach. Tu by som zvlášť podčiarkol úlohu regionálnych médií, ktoré kedysi tvorili istú „informačnú chrbticu“ Slovenska a vytvárali kvalitné podmienky pre rast kvalitných publicistov. Myslím, že začína byť v tejto sfére na tento typ médií spoločenská objednávka.

Aby som ale odpovedal aj na tvoju otázku: tá nespočíva v tom, či ísť cestou „digitálu“, alebo „printu“. Pre mňa je hlavnou otázkou to, ako si chceme čo najefektívnejšie a trvácne vybudovať vzťah s našim čitateľom. A tu ti dávam za pravdu v tom, že začať musíme od seba a teda od obsahu a jeho tvorby spolu s našim čitateľom a pre čitateľa.

benedik cecho

Bezmála 2500 mladých, začínajúcich futbalistov z kategórie žiakov do 14 rokov a mladších písalo za 24 rokov bohatú históriu medzinárodného halového futbalového turnaja O pohár Jozefa Vengloša, ktorý sa každoročne hrá v športovej hale Dukla na banskobystrických Štiavničkách. Na mnohých z nich odovzdával ceny najlepším nie len samotný organizátor, zakladateľ a otec myšlienky také podujatie organizovať Mgr. Peter Benedik (na snímke vľavo), ale aj mnoho významných ľudí z oblasti športu, mediálnej sféry i iných oblastí spoločenského života. Na tom ostatnom - 24. ročníku to bol okrem iných aj autor odpovedí, ktoré sú súčasťou tohto publicistického rozhovoru.Foto: Ján Miškovič

3. Touto problematikou sa zaoberám roky. Tvrdím, že náš súčasný systém nevychováva pre budúcnosť kvalitných žurnalistov. V plnej miere sa to dotýka športu. Ak sa objaví hviezdička, musí na sebe veľmi tvrdo pracovať, aby z pohľadu poznania smerovania sveta športu, mohla a mala komunikovať so svetom otvorene, partnersky na úrovni. Ovládať dobre anglický jazyk a nepoznať dejiny, súvislosti športu, či len jeho štatistiky, je málo a v budúcnosti bude ešte menej na to, aby aj so slovenskou novinárskou dielňou mohol športový svet počítať a opierať sa o jeho získavané a nadobudnuté skúsenosti, jeho žurnalistický i osobnostný novinársky rešpekt. Svetlým príkladom je v tomto smere Ivor Lehoťan, viceprezident IBU. Súhlasíš s takou predstavou či potrebou robiť v tomto smere nápravu? Ako by sa to, podľa teba, malo diať?

Neprináleží mi hodnotiť kvalitu vzdelávacích inštitúcií v oblasti žurnalistiky, ale tak ako som uviedol v predošlej odpovedi, stratili sme v tejto oblasti kontakt s realitou, čo však len reflektuje isté celospoločenské nastavenie a smerovanie našej krajiny. Zároveň si však nemyslím, že je správne hádzať vinu len na systém, lebo ten sme si de facto vytvorili sami, čím chcem naznačiť, že je reformovateľný. Čo vnímam ako omnoho závažnejší problém je vytrácajúca sa elementárna slušnosť, následná agresivita a rôzne druhy propagandy, ktoré stavajú začínajúcich žurnalistov do neľahkej úlohy. Mám na mysli hlavne strach z hľadania pravdy a spravodlivosti. Tým nechcem povedať, že sa novinár má „hrať“ na to, že má pravdu. Ako povedala nositeľka Pulitzerovej ceny, Abigail Goldman: „Objektivita v skutočnosti neexistuje, ale musíme byť spravodliví. Spravodlivý novinár osloví k téme čo najviac názorov, ale nebude fakty vyvažovať klamstvami.“ Vnímam, že mladá generácia novinárov tento strach u svojich starších kolegov cíti a to spomaľuje ich rast. V neposlednom rade, ich to aj odrádza od tohto spoločensky viac než potrebného povolania.

Otázka potreby cudzieho jazyka v dnešnom svete, je si myslím dostatočne zodpovedaná a platí to dvojnásobne v prípade médií. Znalosť cudzieho jazyka vnímam ako jeden z nástrojov voči mediálnej propagande, keďže otvára možnosti komunikácie a teda overovania si faktov so „zvyškom“ sveta. V oblasti športovej publicistiky u nás pozorujem istú uzavretosť novinárskej komunity, veľakrát, kolegovia odpustia, až lenivosť spájať sa so svetovou novinárskou elitou. Publicisti ako Ivor Lehoťan a ďalší, sú prvé lastovičky, ktorí sa tento nepriaznivý stav svojou prácou snažia zvrátiť. Verím, že si pod svoje krídla časom zoberú mladých žurnalistov a stanú sa istými mentormi ich rastu. Myslím, že to sa v minulosti osvedčilo ako najefektívnejšie. Na Slovensku máme množstvo talentovaných mladých ľudí, ktorým častokrát chýba pomocná ruka ich starších kolegov.

4. Kto by, teda, podľa teba a prečo mal byť garantom presadzovania takej kvality v našej krajine, kde máme športové skvosty svetového športu na úrovni samotných športovcov i trénerov, podaktorých funkcionárov nevynímajúc. Podľa mňa však nie všetci, ktorí dostali kreditnú kartu slovenského športu byť jeho reprezentantmi vo funkcionárskych štruktúrach sú schopní, chcú úprimne presadzovať a zasadzovať sa za slovenské dobro a pravdu vo svetových štruktúrach. Príklad Mateja Tótha bol toho sčasti dôkazom. Z trénerov sa dal v tomto smere počuť aj na medzinárodnom poli azda iba Juraj Benčík...

Začnem inak... Na športe ma od detstva, okrem samotného športového zápolenia, fascinovali pravidlá a s nimi spojená spravodlivosť. Bolo úžasné sledovať, športovcov rôznych krajín, vierovyznaní, štátnych zriadení a veľakrát názorovo tak odlišných entít, ako sa dokázali dohodnúť a následne akceptovať pravidlá a fair play. Myslím, že globálne sa to podarilo v celej doterajšej histórii len športu. Ak k tomuto faktu pridáme ďalšie pozitíva športu, spomeniem napríklad vplyv na zdravie, pozitívne vzory, či zdravú národnú hrdosť, dostávame sa skutočne ku základom civilizácie a identity našej spoločnosti.

Preto je viac než potrebné postaviť sa za nemennosť tohto statusu a jeho striktné dodržiavanie. Myslím, že kompetentní si musia byť vedomí toho, že princíp „dvojakého metra“ sa im v budúcnosti vráti ako bumerang. Možno sa spoliehali, že keď k tomu dôjde, bude to už na pleciach ich nástupcov, no dnes vidíme že efekt sa dostavil omnoho skôr a začína otriasať v základoch mnohé vážené športové hnutia, združenia, či organizácie. Na tomto mieste si neodpustím poznámku, že tento problém sa týka aj ďalších celospoločenských odvetví, zďaleka nie len tých športových.

Kto by teda mal byť garantom presadzovania kvality? Pokiaľ vychádzam z princípu zastupiteľskej demokracie, tak štát. Otázka je: aká forma garancie by bola najfunkčnejšia? Mne nateraz vychádza, a to aj na základe výstupov z minuloročnej konferencie Dieťa, rodič, šport, ako najefektívnejšie, vytvorenie strešnej organizácie športu, s priamou podporou jednotlivých športových hnutí. Ako to urobiť a zrealizovať, je na širšiu odbornú debatu, ktorá na Slovensku dlhšie obdobie absentovala.

5. Športové médiá, ak sa nechcem verejne zaoberať ostatnými, musia začať nachádzať riešenia, ktoré umožnia ľuďom zdieľať informácie medzi sebou. Musia im pomáhať napĺňať ich informačné potreby a učiť ich, ako to môžu nabudúce urobiť sami. Musia pomáhať spoločnosti organizovať vedomosti tak, aby sa potom mohla organizovať sama. Príkladov potreby je viac ako dosť. Pre mňa je základom nárastu športovej kvality hnutie dole, v dedinách a mestečkách. Ten vrchol, slovenská špička musí mať možnosť čerpať zo zdravého športového portfólia talentov. Mám na mysli talentovaných športovcov, schopných funkcionárov, začínajúcich talentovaných novinárskych elévov či schopných učiteľov telesnej výchovy. Už len rozmenenie obsahu tejto vety na drobné potrebuje kvalitné písané periodikum, ak niekto ešte myslí v tejto republike úprimne dostávať šport na stále vyššiu úroveň. Do verejnej komunikácie musia byť vťahovaní pravidelne a systémovo špičkoví športovci - tí dnešní i z minulých období, funkcionári, tréneri, pedagógovia, ktorí ešte šport s deťmi nezahodili za hlavu. Pýtam sa, máme také? Dostatočne si pripravený na takú cestu ak s ňou súhlasíš, alebo máš iné predstavy riešenia problému médií v Slovenskej republike?

Naznačil som už v predošlých odpovediach, že ako si povedal, práca a podpora pre „hnutie zdola“, je základom k ďalšiemu progresu. Dnes máme k dispozícii technológie, vďaka ktorým aj športové média dokážu svoj obsah presne zacieliť, zaujať a zdieľať medzi športovou komunitou. Časy, keď sme analytické nástroje používali na jednoduché rátanie „klikov“, videní, či hodnotenie predaja, sú už preč. Je potrebné budovať s čitateľom, či divákom užší vzťah. Našťastie sa ukazuje, že je dopyt po takomto druhu publicistiky. Avšak vo fáze, v ktorej sa ako médiá nachádzame, je prvotne dôležité nájsť udržateľné ekonomické modely, ktoré dokážu zabezpečiť nestrannosť a objektivitu médií. To má a bude mať markantný dopad na kvalitu, keďže pozorujeme, že finančná poddimenzovanosť médií sa odrazila na klesajúcej kvalite a tá mala za následok stúpajúci nezáujem o športovú publicistiku ako takú. Ako si však správne poznamenal, začať treba u ľudí, ktorí nezanevreli na šport s deťmi a pre deti, na množstvo profesionálnych športovcov, športových legiend, funkcionárov, trénerov, učiteľov a v prvom rade rodičov. Myslím, že je ich na Slovensku stále dosť, len o ich hlas sa dlhodobo média prestali primárne zaujímať. Dnes je našou úlohou opäť im načúvať, informovať, podporovať ich vzdelávanie a rast. Čo sa týka našej pripravenosti vydať sa na túto cestu, prenechám hodnotenie na čitateľov. Osobne však prácu v tejto oblasti vnímam ako neustály kolobeh vzdelávania sa, komunikácie, pozorovania, sebapoznávania a myslenia v súvislostiach života so športom a o športe.

6. Je tu aj ďalší problém. Médiá s politickými stranami a majiteľmi vytvorili masy, pretože si na nich postavili svoj ekonomický model fungovania: vytvárajú obsah, ktorý sa usilujú každý deň dostať k tisícom až miliónom ľudí. Avšak s príchodom internetu sa to trochu zmenilo. Dnes je dostupných informácií násobne viac a vieme sa k ním jednoduchšie dostať. Môžeme sledovať čo chceme a kedy chceme. Obeťou internetu, podľa mňa nie sú printové a elektronické médiá, ale pôvodný koncept más. Pýtam sa aj teba: Mali by sme naďalej slúžiť ľuďom ako masám aj teraz, keď im vieme slúžiť ako jednotlivcom?

Nemyslím si, že spomenuté inštitúcie vytvorili akési masy. Dám ti však za pravdu, že by sme určite našli mnoho príkladov, kedy sa o to podaktoré záujmové skupiny snažili. Neuspeli! Napriek často proklamovanému názoru súvisiaceho s úpadkom, si dovolím tvrdiť, že čitateľ, resp. divák alebo poslucháč nie je „hlúpy“. Aj napriek navonok masovej „konzumácii“ istých mediálnych výstupov, má stále úžasnú schopnosť prikloniť sa v dôležitých momentoch na stranu dobra. Súhlasím s tebou, že internet narušil koncept más, no na druhej strane vytvoril v rôznych smeroch marketingovú ilúziu individuálneho prístupu. Mediálny svet sa týmto problémom zaoberá už niekoľko rokov. Myslím, že by sme sa mali k tejto diskusii pripojiť a hľadať efektívne riešenia. Nečakať kým to za nás vyriešia iní. Ak mám ale odpovedať priamo na tvoju otázku, podľa mojej mienky je najschodnejšia cesta smerom od jednotlivca ku spoločenstvu, zámerne som sa vyhol slovu „masa“. Žijeme dobu, kedy nám to technológie začínajú dovoľovať.

7. Sám sa osobne snažím už roky pristupovať k ľuďom ako k jednotlivcom, neskrývam sa za masy, nečakám či mi špičkový športovec kúpi, alebo nekúpi obed, či ma zamestná. Samozrejme, naďalej sa snažím vyrábať obsah. Avšak obsah nie ako konečný produkt. Je to len jeden nástroj, ktorý sa snažím používať, aby som informoval športové komunity a ich členov. Ak sa športové zväzy boja a odmietajú taký systém, potom je na tejto trase a myšlienke niekde chyba. Diskutujme o tom verejne. Ale pýtam sa, majú zväzoví funkcionári ochotu diskutovať na túto tému? Podaktorí áno, je ich však málo. Vedia, že denný verejný odpočet ich práce mediálne v Slovenskej republike neexistuje. Čo ty na taký pohľad?...

V tvojej otázke sa nachádza aj odpoveď. Je to individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Novinárom sa často môže zdať, že funkcionári, kluby a zväzy sú na opačnej strane barikády. Že nereagujú na podnety, neinformujú, nekomunikujú... Opýtam sa však inak: Ako sú v tomto smere nápomocné samotné média a ich predstavitelia? Ako často vyžadujeme od športového hnutia a jeho predstaviteľov systémovosť, transparentnosť, spravodlivosť a zároveň sami nie sme schopní vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, vzdelávať sa, pomáhať si navzájom, alebo sa častokrát zaujímať o šport prirodzene, ľudsky, mimo pracovného prostredia?

Podľa mojej mienky, odhliadnuc od náročnej byrokracie a finančnej poddimenzovanosti, v rámci fungovania športových zväzov, sa v ich štruktúrach stále nachádza mnoho fundovaných športových funkcionárov, ktorí si uvedomujú momentálny stav a majú ochotu a energiu podieľať sa na jeho zlepšení. Aj touto cestou by som ich rád oslovil a ponúkol našu mediálnu podporu.

8. A je tu ešte čitateľ ako športovec, tréner, funkcionár, rodič, podnikateľ, politik. Ako toto všetko skĺbiť v prospech nárastu športovej kvality u nás? Toto treba verejne každodenne skloňovať. A tam zákonite narazíme na to, čo robíme veľmi zle a prečo? To nie je o „izmoch“, ale o nás všetkých.... Aký je na toto všetko tvoj názor.

Skutočne ťažká otázka, Jozef, v podstate by mohla byť témou niekoľkých ďalších rozhovorov s odborníkmi na problematiku klesajúcej, resp. potreby stúpajúcej kvality športu u nás. Nepovažujem sa v tomto smere za odborníka, no snažím sa s nimi čo najčastejšie na tieto témy komunikovať. Pokúsim sa teda načrtnúť môj pohľad.

Minuloročná konferencia Dieťa, rodič, šport a jej výstup v podobe spoločnej Deklarácie Vráťme šport do rodiny presne pomenovali, že na začiatku riešenia tohto problému stojí rodič, ako osoba najbližšia a zodpovedná za svoje ratolesti. Navrhli sme preto zamerať sa v nasledujúcom období na túto cieľovú skupinu, a to poskytnúť rodičom, deťom a súhrnne celej rodine, starých rodičov nevynímajúc, dostatočnú podporu na rôznych úrovniach súvisiacich so športom, zdravým a prevenciou. Istotne mi dáš za pravdu, že pokiaľ sa dieťa v prvých rokoch svojho života prirodzeným spôsobom dostane k športu, je veľký predpoklad, že bude túto filozofiu raziť počas celého nasledujúceho života. To by sa v horizonte nasledujúcich rokov, samozrejme s podporou kvalitnej metodiky a materiálno-trénerského zabezpečenia malo odraziť aj na profesionálnom športe a náraste jeho kvality.

Dnes badáme narastajúci záujem detí o šport, hlavne v mestách, čo je paradox, keďže sme neustále konfrontovaní s informáciami o tom, že sa deti nehýbu, sedia pri počítačoch, tabletoch... Šport na úrovni klubov má stúpajúcu tendenciu, čo ale dlhodobo absentuje, je šport prirodzený, v rámci rodiny a komunity. Deti sa neučia základným pohybovým lokomóciám od rodičov, tak ako to bolo mnohokrát v minulosti a rodič často túto úlohu a zodpovednosť v plnej miere prenáša na školu, prípadne klub. Tým nechcem povedať, že celá „vina“ je len na pleciach rodičov. Našli by sme mnoho rezerv v oblasti podpory športu zo strany štátu, obce, školy, atď. Ďalej to však nechcem rozpisovať, keďže sa v tejto oblasti popísalo už mnoho.

Za seba a za časopis Svet ŠPORTU, by som chcel ubezpečiť čitateľov-rodičov, že sa snažíme, a naďalej budeme snažiť o tvorbu takej publicistiky, ktorá bude v tomto procese nápomocná. Verím, že sme schopní vytvoriť funkčný komunikačný kanál na trase dieťa – rodič – škola – obec – štát – svet a to aj s podporou podnikateľského sektora. Aj v čase keď vzniká tento rozhovor, intenzívne pracujeme na projekte Svet ŠPORTU 2.( ide o názov najnovšej verzie časopisu Svet športu - pozn. autora) Ako som už spomenul skôr, ovocie našej práce by sa malo k čitateľovi dostať už začiatkom budúceho roka.

9. A čo povieš čitateľom Športlandie.sk na záver? Otázkami som ti ponúkol priestor a verejné vyjadrenie ako vidíš smerovanie tohto portálu v širokej ponuke na internete iných. Aké má miesto, akú potrebu, ako vnímaš srdcom svoju osobnú participáciu na partnerstve s ním.

Vašim čitateľom by som rád odkázal, aby sa aj naďalej zaujímali o športové dianie vo svojom okolí. Aby boli vždy tým hnacím motorom tohto nateraz mladučkého, no dynamicky sa rozvíjajúceho média.

Myslím, že je potrebné systematicky spolupracovať aj na úrovni médií. Trieštenie nemá zmysel a nepomáha nachádzať riešenia. Preto vidím veľký potenciál v mediálnych partnerstvách, ako je to naše, ktoré dokážu všetky zainteresované strany posúvať dopredu. Trh podľa mňa aj napriek množstvu médií nie je ani zďaleka presýtený kvalitou a to stále vytvára priestor pre novú publicistickú tvorbu.

Otázky kládol a za odpovede poďakoval Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
Mgr. art. Marek Čecho, vlastník a vydavateľ internetového portálu a časopisu Svet ŠPORTU.
Foto: Igor Kocúr

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com