erika karova matej toth

Známy americký priemyselník Henry Ford povedal, že väčšina ľudí spotrebuje viac energie na rozhovory o problémoch, než na ich riešenie. Aj preto portál Športlandia.sk rozširuje rady svojich partnerov prostredníctvom ľudí, ktorí sa vo svojom živote problémy riešiť snažia. Medzi takých patrí aj pani Erika Karova z Banskej Bystrice, ktorá sa už 6 rokov aktívne venuje charitatívnej pomoci a benefičným podujatiam. Prečo to robí, kedy to presne začalo a aké to má výstupy, teda v čom sú tie riešenia, sa čitateľ dozvie, ak si pozorne prečíta tento rozhovor.

Nuž, pani Karová, ako by ste zareagovali na úvodné riadky môjho konštatovania?

Na základe vlastného prežitku dokážem s porozumením a vlastným citom pochopiť konštatovanie, že keď sa vytratila všetka nádej, keď nikto neprichádzal na pomoc a krásy života vypršali, zistila som, že pomoc vie predsa prísť, i keď zo svojho vnútra neviem vysvetliť ako. Viem však určite, že ten, ktorý tú pomoc úžasne potrebuje, vie byť vďačný a šťastný. Preto som reagovala na oslovenie Občianskeho združenia Milan Štefánik zo Senca a prijala ponuku partnerstva v akcii, ktorú organizovali pre handicapované deti. Prežívala som spoločnú radosť s veľmi veľkým počtom spokojných tváričiek. Pred šiestimi rokmi som odštartovala natrvalo svoje kroky do sveta ľudí často bezbranných, bezmocných, ktorí nezištnú pomoc a aktivity k tomu zamerané veľmi potrebujú. Deti sú v tomto prípade na prvom mieste. Veď sama som matkou a manželkou.

Snažím sa vám rozumieť. Som sám presvedčený o tom, že dobro robené pre druhých a pravda sa navzájom podmieňujú. Vaše charitatívne aktivity, nie len z oblasti športu, si všímam dlhodobo. Od čoho ich odvíjate? Prečo ste zhovievavá, ak vás niekto osloví s požiadavkou pomoci?

Už som to trochu naznačila. Poopravím znenie vašej otázky, v ktorej spomínate zhovievavosť. Ono to, totiž, nie je o zhovievavosti. Je to o reči môjho srdca a tých, ktorí v tejto oblasti tiež spolu so mnou nezištne pomáhajú. Takých ľudí si nesmierne vážim. Osobne sa nesnažím štylizovať do žiadnych neúprimných póz, to isté cítim aj u mojich najbližších spolupracovníkov, ale do dotykov biedy mnohých ľudí, ktorí za to často nemôžu, že sa tam dostali. Možno aj preto vyznievam pre podaktorých jednoducho, čitateľne, ale úprimne. Dotýkať sa ľudskej bolesti, ľudského trápenia, to nie je poblúznenie môjho vnútra. To je prejav lásky. Necítim a ani nepripúšťam aby trápenie mohlo pochádzať zo skutočnej lásky. Skutočne sa svojim vnútrom dotýkať bolesti, znamená tú bolesť aj cítiť.

Povedali ste to zaujímavo, nepochybujem, že aj pravdivo. Prečo to dokážete realizovať?

Zopakujem ešte raz, lebo to tak vo svojom vnútri cítim. Faloš, pretvárku, intrigy, sa snažím zo svojej blízkosti vytesňovať. Mám právo robiť a hovoriť to čo prežívam a čo chcem robiť. Mám právo pomáhať ľuďom, zvlášť bezbranným detičkám, z očiek ktorých sa dá prečítať, že tú pomoc potrebujú a čakajú. Tešia sa jej. Pritom si viem vážiť aj statočnosť, úprimnosť, ľudskosť a majstrovstvo olympijských víťazov, špičkových vedcov, lekárov, rovnako statočných obyčajných robotníkov, kvalitných kuchárok v nemocniciach či ošetrovateľov ťažko chorých. Dokážem sa úprimne tešiť, keď vidím radosťou rozžiarenú Nasťu Kuzminovú či ďalšieho z úprimného srdca hovoriaceho pravdu, nášho Mateja Tótha. Spomínam to preto, že aj telesne postihnuté deti potrebujú cítiť, že cítia radosť, lebo im druhí prajú úprimne šťastie a vedia sa spolu s nimi radovať, spoločne smiať i plakať. Neviem či mi rozumiete... Tieto slová by som mohla dokumentovať aj na konkrétnych príkladoch.

erika karova

Náročnosť pri tvorbe novín? Ešte väčšia hádam pri spätnej analýze čísla, ktoré už bolo rozdistribuované do domácnosti banskobystričanov. Každé číslo Priekopníka vychádza v jednorazovom náklade 32 000 kusov. Keď sa rodil tento rozhovor, pani Erika Karová (na snímke) skonštatovala: "Publicista, ktorý netvorí, sa podobá mraku, ktorý nedáva dážď. Tvorba je aj preto súčasťou našich dobrovoľných aktivít".

Nech sa páči, máte priestor...

Tie skutočne veľké športové osobnosti som nespomenula náhodou. Deti najlepšie cítia úprimnosť. Asi som dieťaťom dotykov šťastia, keď dokážem vnútorne plakať, len tak pre seba, vďaka vnútornému úprimnému oceneniu veľkosti človečiny u druhých. Asi by som to poslanie, ktoré skloňujete svojimi otázkami, nemohla bez toho realizovať.

Nie je to náhodné skloňovanie. Dostalo sa nám aj prostredníctvom portálu Športlandia.sk do uší od iných, že aj veľkosť vašej človečiny vedia oceniť iní, dokonca aj takí ľudia, od ktorých to mnohí ani nečakajú. Čo je na tom pravdy, že vám sa slová vďaky dostali za vaše aktivity napríklad aj od primátora Handlovej Rudolfa Podobu, ale aj odborne podkutého a ľudsky i spoločensky slušného človeka, ktorý kandidoval za predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja, Ing. Igora Kašpera. Čo vy na to?

Cením a vážim si to. Teší ma taká odozva od každého človeka, ak to robí z vlastného vnútorného presvedčenia. Taká reakcia na naše charitatívne aktivity však aj veľmi zaväzuje. Slová vďaky potom patria, prirodzene aj mojim najbližším spolupracovníkom. Znova budem konkrétna, lebo sa snažím žiť v každej chvíli v realite. Žiadna moc nesmie platiť viac ako dodržiavanie zákonov a služba pre druhých. Netajím, som katolíčka, slušnosť a úctu k druhým treba ctiť a cibriť v sebe už vo vlastnej rodine. Potom sa s tým ľahšie prezentujete aj v spoločnosti. Na druhej strane, nebola by som rada, ak by som musela pomáhať takým, ktorí môžu a nechcú pracovať. Dnes sa veľmi ťažko prácou vyrábajú skutočné hodnoty, ktoré sú potrebné aj na naše aktivity. My v žiadnom prípade nepodporíme a nebudeme tolerovať škodlivé pokusy podaktorých funkcionárskych, poslaneckých, politických kreatúr. Preto často verejne kritizujem to, čo mi srdce kritizovať káže. Naopak, vážim si statočnosť od ľudí, ktorí úspešne a v prospech dobra ostatných pracujú vo výrobnej i nevýrobnej sfére. Veľmi rada počujem na pozitívne odozvy na ich prácu od druhých.

Z toho čo ste zatiaľ povedali v jednotlivých odpovediach sa mi zdá, že rada vidíte a pohybujete sa vôkol šťastných pracovitých ľudí, rada sa dotýkate víťazstiev človečiny. Ako potom reagujete na smútok u druhých?

Už som naznačila, že si nesmierne vážim ľudí, ktorí sú v spoločnosti nástrojom ľudského pokoja, samy to rozosievajú. Tam, kde je nenávisť, sa snažím hľadať lásku; tam, kde je urážka, je dôležité nachádzať cesty a formy odpustenia. Som matkou, našťastie, dvoch zdravých detí, ktoré vyrastajú v úprimnej a usporiadanej rodine. Uvedomujem si spolu s manželom, že kto raz dal život dieťaťu, stáva sa jeho dlžníkom. Platí to, ale, aj o štáte, deťoch miest, dedín, regiónov, lebo práve tie zdravé sú úžasným bohatstvom doby. Nie nadarmo platí, vizitkou každého štátu, politiky miest a dedín je to, ako sa dokážu jeho mocenské štáby starať práve o malé deti a starých ľudí. Vždy mi srdce na jednej strane plače, že nesiem hračky deťom do krízových centier, na strane druhej ma teší, že tak robím. Život je pre mňa zložitý. Som úprimná, jednoduchá žena. V Krízovom centre sv. Alžbety na Uhlisku v Banskej Bystrici sa takmer stále objavia z ústočiek tých, ktorým chceme urobiť radosť, nové motivačné prvky pre ďalšie formy osožných aktivít. Keď sme chceli verejnosti demonštrovať rovnako úprimné kroky mnohých iných ľudí v blízkosti seba, našli sme odvahu a vďaka pomoci od iných, podobne zmýšľajúcich aj pomoc a spôsob ako vydávať raz mesačne noviny Priekopník, aby sme mohli systémovo podporovať úprimnú občiansku angažovanosť. Nechceme poúčať, vnucovať naše pravdy do banskobystrických príbytkov, chceme rozdávať dobro prostredníctvom všetkých, ktorí ho pomáhajú zveľaďovať a šíriť jednotlivcom to potrebné a žiadané - úprimnosť a ľudskosť. Každá spätná väzba nás motivuje, dáva nám energiu na naše aktivity užitočné pre mnohých ľudí. Aj preto sme na našich billbordoch mali napísané: Pomáhať je radosť! Smútkom je, ak úmyselne podaktorí dokážu aj z obyčajných fotografií odstraňovať logá tých organizácií, vďaka peniazom ktorých môžeme o tejto pomoci v takej úprimnej rovine rozprávať. Necítime sa a ani nechceme byť konkurenčným médiom na území nášho mesta ani Radničných novín, ani ďalších iných médií. Veď našou snahou je pomáhať druhým. Úprimne, nefalšovane, tak, ako som o tom hovorila. Otvorene, na základe reči vlastného srdca.

Zhováral sa Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
Radosť z pohybu má rôznorodé podoby. Tie zo súťaží zdravotne postihnutých sú aj na maratónskej trati zvlášť zaujímavé. Nechýbajú ani v dokumentačnom archíve pani Eriky Karovej ( na snímke vľavo). V pozadí asistuje olympijský víťaz Matej Tóth.

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com