Športovo - spoločenský
a filozoficko - vzdelávací portál

8133

mazar castro

Bol štrnásty aprílový deň 2018. Sedel som v miestnosti určenej novinárom, aby po zápase MFK Vranov šírili svetom futbalovú históriu kraja krásnych a zaujímavých ľudí, ktorí sa tu narodili, tvorili, žili a žijú. Analyzoval som v sebe, v tej chvíli môjho vnútorného žurnalisického čerenia, práve také poslanie. Možno aj preto, lebo som sa narodil trochu ďalej, v Košiciach, kedy sa písal 3. jún 1950, ale svoj detský život som prežíval na Zemplíne. Najviac v Nižnom Hrušove, potom ako žiak Základnej školy v Rakovci nad Ondavou, Strednej všeobecnej vzdelávacej školy v Michalovciach a tej mojej, novinárskej, ktorá ma opantala na večnosť, prvými krokmi ani nie redakčného eléva, skôr novinárskeho športového analfabeta, v okresných Vranovských novinách.

Vraciam sa, medzi svojimi , Mirkom Novákom, futbalistom ligovej dorasteneckej Bukózy Vranov, vtedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, ďalej Dušanom Koščom z futbalového mužstva dospelých Bukózy Vranov, presnejšie jeho "áčka" i "béčka", Mikulášom Némešom, niekdajším futbalovým brankárom , pokračovateľom slávnych brankárskych tradícií futbalového Vranova Kopka báčiho, Václava Morávka, ten odohral v československej reprezentácii v rokoch 1948 - 1951 desať stretnutí, trikrát chytal za "B" mužstvo Československa a chránil v päťdesiatych rokoch aj svätyňu futbalistov Lokomotívy Vranov v celoštátnej československej II. lige, Ľubomíra Kaclíka, Vladimíra Migru, Mikuláša Sabola, Antona Búrika, Vladimíra Mikoláška, Michala Bašistu, Jozefa Kolesára a ďalších, skloňujeme futbal súčsného Vranova, spomíname na bohatú futbalovú históriu tohto futbalového mesta, ale aj súvislosti s tým všetkým spojené.

Sedím ticho, načúvam slovám spomenutých, rozmýšľam a prežívam vnútorný šok z vlastného historického zlyhania bohatej futbalovej histórie Vranova v súvislostiach života, sklamania, zrady, rany ako po fyzickom údere. Bez dychu a oslepený, na krátku chvíľu strácam kontakt so životom, aký som žil v kruhu kvalitných futbalistov, ktorí obliekali dresy futbalového Vranova Pavlom Nagym, Vladimírom Roškom, Jánom Vreštiakom, Jánom Gaveľom, Štefanom Padom, Jozefom Maurerom, Jožkom Slavíkom, Vladom Goffom, Jánom Jurkom Mikulášom Krivým, Walterom Sestrienkom, Jánom Drozdom a ďalšícmi.

Bol to obyčajný život. Vtedy mi pripadal nedotknuteľný. Mal som v sebe mladícky elán, nebojácnosť, vitalitu, zvedavosť i neskúsenosť. Nerozmýšľal som nad futbalovými súvislosťami, svetskou slávou. Svetská sláva ma neopantala do dnes, ale žurnalistické hľadanie mi ostalo. Mnohí vedia, že mi život dovolil pohybovať sa veľmi blízko vôkol vo svete veľmi slávneho a futbalovými odborníkmi FIFA uznávaného rozhodcu Bélu Christova, ale pre mňa až do dnešných dní aj stále váženého ďalšieho arbitra Františka Izraela. Napriek tomu, že sa mi zdali návraty futbalového šťastia a istoty nemožné - vrátili sa, vrátili. Mal som v tej chvíli, ktorú opisujem, možnosť precítiť vnútornú radosť dotykov futbalového blaha s minulosťou a načúvať po rokoch slovám, ktoré som už počul tisíckrát - od tých, čo už prešli touto tvrdou skúsenosťou futbalovej školy Zemplína v kontexte slovenského, československého či svetového futbalu.

Zrazu pri mne akoby stáli a rozprávali sa len so mnou bývalí tréneri vranovského futbalu Anton Papuga, Ján Lengvarský, Pavol Voľanský, Kajsi Petroš, Ján Mašek, Štefan Pšenko, Andrej Daňko, Beďo Bliščák či pre mňa na večnosť nezabudnuteľní funkcionári Dezider Skyba, Andrej Pavelko, Emil Kozma, Oliver Červinka, Mikuláš Haľko, Marián Švantner a najmä Milan Bujko.

Predstavte si, v tej chvíľkovej samote ma vôbec už nezaujímali otázky typu: Ako sa vládne vo svete a ako sa začínajú vojny? Nezaujímali ma diplomati, ktorí hovoria klamstvá novinárom aby potom uverili tomu, čo si prečítajú. Cítil som sa skoro ako v oáze ticha a pokoja skvelých Kúpeľov Dudince a.s., kde tiež pociťujete ako blaženosť dotyky balzamu zdravia a relaxu svojho srdca.

Sedel pri nás v tej tichej chvíli aj známy futbalový trénerský mág československého i európskeho mládežníckeho futbalu Peter Benedik, známy svojou trénerskou školou pod logom Dukly Banská Bystrica, ktorý chodil žať futbalové úspechy so svojou družinou do Nemecka, Francúzska, Holandska a ďalších vyspelých futbalových krajín sveta pod značkou Dukla, aby mohli hrať Karol Praženica, Marek Penksa, Vratislav Greško, Rasťo Móres i ďalší v tých najslávnejších mužstvách svetskej futbalovej slávy, aby Majo Strelec, Norbert Dikacz prišli po rokoch vyhrávať majstrovské zápasy so svojimi mladými zverencami aj na trávnik krásneho futbalového stánku dnešného mestečka Vranov nad Topľou. Prišli, aby sa podieľali na šírení futbalového dobra. Získali nové trénerské i ľudské skúsenosti, ale so svojou futbalovou družinou ďalšie body v nadstavbe žiackej ligy družstiev Stredoslovenského a Východoslovenského regiónu, ktorý vo futbalovom ročníku 2017/2018 zastupujú v kategórii U15 žiaci Žiliny, Ružomberka, MFK Dukly Banská Bystrica, Jupie , Futbalovej akadémie Mareka Hamšíka Banská Bystrica, Prešova, Popradu, Spišskej Novej Vsi a Vranova, hoci veľmi blízko boli od tohto úspechu aj mladí, začínajúci futbalisti Bardejova.

Ďalší zo slávnej Dukly Banská Bystrica, Štefan Rusnák, Jožko Móres, Martin Poljovka, Tomáš Medveď, Dušan Tóth, Jozef Slobodník, Norbert Juračka, Ľubomír Faktor, Richard Zajac, Martin Laurinc, Viktor Pečovský i mnohí iní, vynikajúci futbalisti len z priestorových dôvodov nemenovaní, by tiež mohli v tomto článku uvažovať nad tým, čím je domov pre športovca, čo znamenajú pre život človeka návraty?...

Čím bol domov pre moju generáciu v období po II. svetovej vojne, v období päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia, ktorý sme žili s mojou generáciou futbalistov Nižného Hrušova, odkiaľ hrali vyššie futbalové súťaže Michal Švábik, Michal Palko, Ján Krajňák ml. (pedagóg), Andrej Majerník, Andrej Babjačok, Ján Žolna, Michal Šandrej, Marián Palko , všetci najmenej na divíznej úrovni. Len skvelý, famózny futbalový talent Matúš Marčák ostal verný Nižnému Hrušovu na večnosť.?...

Futbalová divízia dospelých bola niekedy veľmi náročná, krásna a divákmi obdivovaná a navštevovaná futbalová súťaž v Československu.

Ešte ako začínajúci novinár som mal možnosť bez politického príslušenstva ku ktorej koľvek strane, tiež z úst nestraníkov počúvať a potom tak v domácej, ako aj v zahraničnej tlači publikovať názory našich otcov a dedov, ktorí úprimným, jednoduchým slovom zdôrazňovali, že pre nich domov zostal bezpečným prístavom pokojného a dôstojného života. Viacerí dodali aj so športom, pri športe, futbale zvlášť.

A tak som sa mohol aj na Zemplíne vracať do futbalových príbytkov v Rakovci nad Ondavou, kde ma telocvikári pedagógovia, Michal Micanko, Štefan Bumbera, neskôr aj Tibor Šimonič motivovali nepriamo pre koníčka, ktorý sa stal smojou životnou náplňou. Aj preto sa môžem prostredníctvom vlastného prežitku prihlásiť k tým, pre ktorých návraty medzi svojich znamenajú podporu zbierky istoty žiť krásny život so športom, pri športe a vďaka športu ďalej.

Nič krajšie nemôže byť, ako keď si človek, len tíško, sám pre seba môže v pokoji, chvíli dôstojnosti a ľudskej úprimnosti povedať - ďakujem Vám, moji rodáci, že ste ma vyzbrojovali svojim športovým majstrovstvom, svojimi názormi ísť do veľkého sveta športu a tak popri skvelých, fantastických osobnostiach športu a života, medzi ktoré musíme rozhodne radiť aj skutočných bardov svetového futbalu Josefa Masopusta, docenta Jozefa Vengloša, futbalových majstrov Európy Iva Viktora, Ladislava Jurkemika, Karola Dobiáša, Jana Pivarníka, Mariána Masného, Zdenka Nehodu a ďalších, aby som sa mohol učiť skutočnej škole žurnalistiky v súvislostiach.

Také riadky môžu pre podaktorých vyznievať nereálne. Pre moje vnútro sú pravdivé. Preto dopisujem aj to, že vždy, keď mi bolo v tom svete veľkého všeľudského zla , ale i úžasnej krásy a úspechov múdrych ľudí ťažko, najradšej som sa vracal domov, medzi svojich, na rodnú hrudu. Tam, kde ma každý poznal. Tam a k tým, kde mi šéfredaktor okresných Vranovských novín Tomáš Sabovík dal možnosť, aby som prostredníctvom svojich elévskych žurnalistických začiatkov vo Vranovských novinách zasnúbil svoj život so životom novinára, možno aj diplomata, ambasádora Zemplína v športe , pri športe jeho svetských súvislostí, slávy, radosti a prehier, ale aj veľkých víťazstiev. I keď, ako som už naznačil, každá sláva je iba poľná tráva.

maraz mezencev

„Už ako osemročné dieťa som bol zvedavý, čo medzi sebou rozoberajú skvelí futbalisti vtedajšej doby Pintér, Felszéghy, Kvašňák, Večerka, Loizo Martinček vo svojej šatni pred zápasom, čím žije ich futbalová duša. Všímal som si ako malí šarvanci Košíc, mne podobní čakajú v rade, lebo len pol hodiny pred futbalovým majstrákom tých najschopnejších, najtalentovanejších povyberali zázračné oči a mysle mládežníckych trénerov zbierať lopty dospelým ligovým hráčom…,” približoval svoj svet vtedajšej mladosti skúsený redaktor Vladimír Mezencev (vpravo) autorovi otvoreného listu Jozefovi Mazárovi, ktorý priniesol čitateľovi smutný, tvrdý príbeh bývalého československého futbalového reprezentanta Jozefa Desiatnika, neskôr bezdomovca čo zomrel záhadnou smrťou. Napísal aj o majstrovi Európy 1976 Jaroslavovi Pollákovi, ktorý určitý čas obliekal tiež dres Dukly Banská Bystrica ako sa odmieta stretávať, rozprávať v rodných Košiciach so svojimi bývalými spoluhráčmi, radšej sa stráca v nemom dave ľudskej samoty.
Foto: Ján Miškovič

Raz mi pri jednej z mnohých osobných rozhovorov známy hokejový tréner Viktor Tichonov povedal: "Vykonať vec, ktorej sa bojíš,ale ju chceš urobiť, je prvým krokom k úspechu toho, čo chceš vykonať." Snažím sa o to doteraz. Hľadaním v histórii športu a v kruhu úspešných športovcov, funkcionárov, trénerov, vyspelých športových divákov, športových diplomatov prinášať svetu doposiaľ neprebádané a publicisticky nespracované súvislosti športu a života.

Ďakujem všetkým, ktorí ste písali a píšete futbalové dejiny pod značkou erbu skvelého hornozemplínskeho mestečka, pre mňa majestátneho centra horného Zemplína - Vranova nad Topľou za to, že ste boli hráčmi, trénermi, funkcionármi i šťastnými divákmi a svojou prácou ste sa rozhodli dotýkať s ich skutočných historických úspechov, radostí a podieľali ste sa aj na odstraňovaní prekážok, ťažkostí, konfliktov, ktoré do cesty postavil každodenný život. Mnohí z mojich dobrých a skutočných priateľov, ale ani mnohí z tých, ktorých som si na Zemplíne vždy vážil a vážiť budem len v svojom vnútornom svete, si tento môj skromný odkaz, žiaľ, svetským slovom už neprečítajú. Možno tak urobia tam z vrchu, z nebíčka...

Počas štvrtkového skorého rána som mal zaujímavý rozhovor na túto tému s Vladimírom Mezencevom a ten skonštatoval: "Takmer každé naše stretnutie prebieha v duchu veľkej jednoduchosti. Žiada si to od jedného i druhého byť “malý”, vedieť zabudnúť na seba, a ostať v úzadí, aby ten druhý sa mohol priblížiť vo svojej jednoduchosti aj k viacerým. "

Vladimír Mezencev ako lodný inžinier, preplával vo vodách svetových morí a oceánov 14 krát rovník, nuž mal čas analyzovať, získavať skúenosti a má právo šíriť svetom získané a nadobudnuté poznatky zo svojej bohatej školy vyše 74 ročného života. Na záver rozhovoru ešte dodal: "Jožko, išli sme do sveta, aby sme sa učili, videli, načúvali, obdivovali, vracali sa domov medzi svojich a vo všetkej skromnosti a pokore sa snažili skloňovať našu históriu, ktorá nám je z kruhu životov mezi rodákmi najbližšia, najúprimnejšia, najcennejšia v súvislostiach toho čo sme hľadali, ale našli znova až doma."

Vlastne preto aj tento otvorený list rodákom prostredníctvom futbalovej histórie Zemplína v súvislostiach môjho života a poznania. Samozrejme, že ho umiestňujem do internetového média Športlandia.sk, ktorého som spolutvorcom. V tejto chvíli už aj s mojimi rodákmi z horného Zemplína. Prečo vychádza v rubrike Rozhovory s partnermi, to sa už dovtípy každý z pozorných čitateľov.

Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:

Život ma naučil, že vďaka slušnej komunikácii sa dostanete na svete ku každému. Aj k takým politikom, s ktorými nemusíte mať na jednu vec ten istý názor. Vždy som však pokladal v komunikácií schopnosť byť úprimným a zároveň ohľaduplným diplomatom za prejav zdvorilosti a ocenenia schopnosti každého. Ak sa neroztrasú kolená ani vtedy, keď podávate ruku na stretnutí trebárs so samotným Fidelom Castrom, asi je to dobrá a schodná cesta životom. I keď na nej spoznávate aj tvrdosť a náročnosť každého kroku, zdôrazňuje bývalý vedúci zatupiteľského úradu Slovenskej republiky na Kube Jozef Mazár ( na snímke v Paláci revolúcie v Havane počas prijatia s Fidelom Castrom vľavo), za účinkovania ktorého podpísali dohodu medzi Kubou a SEZ Tlmače, že rekonštrukciu všetkých kubánskych elektrární budú po výberovom konaní uskutočňovať slovenskí odborníci.

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com