Športovo - spoločenský
a filozoficko - vzdelávací portál

blahut 02jpg

Písal sa rok 1967, keď Poddukelský ukrajinský ľudový súbor (PUĽS) z Prešova bol na svojom umeleckom turné, v tom čase po vysnívanej západnej Európe.

V Holandsku, v meste Rotterdam, nás ubytovali v strašnej ubytovni, kde nebolo ani ústredné kúrenie. Keď sa zima vkrádala do príbytkov, v izbách spomínanej ubytovne sa teplota pohybovala okolo – 2°C. Na stole stál zvláštny prístroj, ktorý pripomínal ruský samovar. Bol to však ohrievač, do ktorého bolo potrebné vhadzovať holandské mince, aby chvíľku hrial. V izbe nám bola ukrutná zima a tak sme noc len prebdeli. Zistili sme, že ľahšie to prežijeme, a hlavne lacnejšie, ak sa budeme pohybovať. Kolegovia mali poznámky typu: „To je ten pozlátený kapitalizmus!“... Tie ďalšie sú aj s odstupom rokov nepublikovateľné.

Kolega Jožko, tanečník, sa vybral z tej zimy radšej sám do mesta. Keď sa vrátil, oči mu žiarili radosťou ako baterky. Víťazoslávne začal: „Tak páni, pozrite, aké som mal obrovské šťastie. Podaril sa mi svetový obchod!“ a z vrecka vytiahol hodinky s prekrásnym dizajnom, aby v radostnej tónine pokračoval: „V obchode stoja aj desať tisíc a ja som ich kúpil za 300 guldenov.“

„No, ukáž, ukáž!“ S trochou závisti sme si ich všetci podávali a pozorne prezerali. Chvály nebolo konca – kraja. „Kde si ich kúpil?“ Boli sme zvedaví, mysliac si, že také krásne a lacné hodinky si kúpime aj my. V tom čase nikto z nás nepripúšťal, že na Západe existujú nejaké šmejdy. Prvý som zapochyboval ja. Na zadnej strane sa mi nepozdával jemný pásik. Vyzeralo to, ako keby boli zaletované. Jožko, nič netušiac, žiaril ďalej a rozprával: „Pán, ktorý šiel po ulici, ich mal oveľa viac na predaj, niektoré aj po 500- 800 guldenov.“

„Zopakuj ešte raz“?... opýtal sa Juro, „Na ulici?" ...vyhŕklo z neho. V izbe zaznel hurónsky smiech. Doberanie Jožka bolo tak zábavné, že sme zabudli aj na zimu. Darmo, škodoradosť je najväčšia radosť odjakživa.

Netuším prečo, ale Jožo, ktorý bol vynikajúcim sólistom, vždy dal na moju mienku. Bol známy tým, že svoje sóla vydrel do profesionálnej dokonalosti. Mal zvláštne filozofické úvahy, chlapec vždy v pohode, proste - dobrý človek. Cítiac, že prišiel o 300 guldenov, porosil ma:

„Miloš, prosím ťa, poď so mnou do hodinárstva kde by sme sa mohli presvedčiť, či som bol podvedený.“ Súhlasil som. Dôkaz, že ráno mu hodinky stáli, mu nestačil. Vo chvíli, keď to zistil bol, ďalší gól na svete. Smiali sme sa. Začali sme si ho ešte viac doberať. Poznámky kolegov nemali konca - kraja.

Vybrali sme sa s Jožkom vo dvojici do mesta dúfajúc, že cestou nájdeme hodinárstvo. Tam si potvrdíme naše podozrenie ohľadom Jožkovej svetovej kúpy. Ako si tak vykračujeme úzkou uličkou, stretneme veľmi šarmantnú dámu v dlhom kožuchu. Mohla mať okolo tridsiatky. Keď bola približne jeden meter pred nami, zrazu roztvorila kožuch a ukázala sa nám v Evinom rúchu.

Dobre mi nevypadli oči z jamôk. Jožo bol ešte stále nahnevaný, a preto zahundral: „Vyser sa na tú k..vu!“ O niekoľko metrov ďalej, vo výklade, som očkom zazrel dve „dámy“ v erotickom oblečení. Gestom naznačili, aby sme vošli dnu. Zo srandy som sa opýtal poblíž stojacej dámy: „Verfiel kostet, zwanzig minute?“ Počul som odpoveď - 200 guldenov. Joža som podpichol. „Vidíš, keby si bol išiel do tejto uličky lásky, ešte by si stovku ušetril...“. Chudák bol taký naštvaný, že môj humor nechcel prijať. Vstúpili sme do obchodu s hodinkami, kde ich súčasne aj opravovali. Lámanou nemčinou som pánovi za pultom povedal, čo chceme. A on nám už po letmom pohľade na naše krásne hodinky odporučil, aby sme na ulici podobné veci už nikdy nekupovali. Vraj sa nám uľaví, ak hodinky položíme na zem a hodíme na ne veľký kameň!

Zronený Jožo si až vtedy uvedomil, že ten kapitalizmus, ktorý pred tým vychvaľoval, nie je dokonalý. Keď sme sa vrátili do hotela, kolegovia pripravili ďalší biznis. Najprv utešovali Joža a potom nám vysvetlili, že oproti cez cestu je obuv "Baťa za super ceny." Vybrali sme sa presvedčiť o tom na vlastné oči. A naozaj! Vo výklade boli prekrásne pánske topánky . Ceny sa pohybovali od 29,90 guldenov do 59,90 guldenov. Na druhej strane výkladu boli ceny oveľa vyššie. Od 180, 90 do 800,90 guldenov. Povedal som: „To sú ceny len pre bohatých kapitalistov a bohatých židov!“

„Pozor na jazyk“, prehovoril jeden z kolegov. Netušili sme v tom čase, že bol príslušníkom ŠTB. To vyšlo najavo až oveľa neskôr. Preto to radšej komentovať nebudem. Nahrnuli sme sa do obchodu ako veľká voda. Predavači cítili veľký džob a začali nám predvádzať tie drahšie vzory. Ale my, chudobní umelci, sme prejavili záujem len o lacné vzory. Umelú hmotu sme premenovali na umeleckú hmotu. Opätky boli vyvýšené a farby nevšedného ladenia. Tip –top dizajn. Predstavil som si ten rozruch na Prešovskom korze, aby som dodal: "Baby z nás budú hotové". Vôbec nám neprekážalo pri skúšaní slávnych baťoviek, že nohy, ako keby boli v sadre.

Buď ich dáme na kopyto, alebo ich rozchodíme. Mysleli sme si. No nekúpiť ich by bol hotový hriech! Cena 29,90 guldenov bola vynikajúca. Spokojnosť zavládla nielen u mňa, ale aj u kolegov a kúpené topánky sme starostlivo strážili až do Prešova.

Konečne nastal deň D. Poobúvali sme si Baťove topánky a vyšli na Prešovské korzo. Žiaľ, nie všetci vlastníci týchto zázračných topánok. Dvaja – traja odmietli ísť robiť cirkus do ulíc. Ja som však patril k tým skalným nadšencom, ktorí chceli ohúriť najmä dievčatá. Už po pár krokoch som videl od bolesti všetky hviezdy. Dúfal som, že chodením (ak vydržím) sa roztiahnu. Žiaľ, asi tak po 60 metroch aj moja maličkosť cítila, že nekráčam na svojich nohách, ale na protézach. Súbežne s utrpením nám všetkým v zázračných "baťovkách" rástli pľuzgiere, skoro ako huby po daždi. Preklínali sme nielen topánky, ale aj Baťu.

"Šikovne, profesionálne okráda ľudí. Buď on, alebo iní, ktorí len používajú jeho značku" húdli sme spoločne pesničku, ktorú sme si zabalenú do vlastnej lakomosti priviezli z vysnívaného Rotterdamu. Po biede sme sa z korza dovliekli domov. Až doma som zistil, že podpätok na jednej topánke sa odlepuje. Vzal som tri dlhé klince a z vnútornej strany som ich pribil do podpätku. Ten však bol dutý a klince po obutí tlačili do päty. A tak z plánovanej cesty na rodný Liptov v "baťovkách" nebolo nič. Dosť bolo topánkovej gala módy.

Predstava - dokaličiť si nohy, ktoré ma živili, bola veľmi odstrašujúca. Moje najkrajšie a najdrahšie topánky "baťovky" skončili v kontajneri (10 guldenov vtedy bolo 300 korún). Lacné mäso len psy žerú, povzniesol som sa nad tou drahotou bohatého kapitalizmu a radšej obúval u nás vyrobené v JAS Bardejov. Tak skončilo jedno naše turné po Holandsku o vysnívanom Západe. Na druhej strane je pravda, že sme vďaka našim folklórnym vystúpeniam zožali obrovské úspechy pred desať tisíckami náročných divákov . Ešte dnes mi to pripadá ako sen.

Veľakrát som si kládol otázku: „Ako je to možné? My, jednoduchí ľudia, z ktorých mnohí vyrastali v povojnovej chudobe, sme dokázali zviditeľniť naše Slovensko a žijúce národnostné menšiny v ňom?..."

Nikdy som si nemyslel, že po toľkých rokoch budem loviť v archíve môjho mozgu a dávať niečo na papier. S odstupom času som to najzaujímavejšie vytiahol aj keď nie som spisovateľský fenomén. To pekné z mladosti by som rád uchoval pre mojich blízkych a priateľov. Zo života jednoduchého chlapca zo Slovenska, ktorý sa dostal s folklórom do šíreho sveta v čase, kedy sa to mnohým mojim rovesníkom o tom ani len nesnívalo.

Aj s odstupom rokov sa mi potvrdilo, že nič som nenadobudol ľahko. Každá vec v živote odo mňa vyžadovala tvrdú prácu. Nehľadal som ľahké cesty. V ďalekom svete niekedy a dnes, žiaľ, aj doma tie ľahké hľadá toľko ľudí, že sa po nich nedá prísť nikam...

Rozprávanie Miloša Blahuta zapísala pre čitateľov portálu Športlandia.sk Elenka Pastoráková

Popis k titulnej fotografii:
Pohľad na skupinu tanečníkov súboru, v ktorom tancoval Miloš Blahut.
Foto: archív Miloša Blahuta

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com