Športovo - spoločenský
a filozoficko - vzdelávací portál

8133

amfiteater pala bielika

Keď na prelome mája a júna 1904 ako pomerne horúca novinka zavítalo do Banskej Bystrice “moderné elektrické divadlo“, muselo to predstavovať malé zemetrasenie. Veď vôbec prvú verejnú produkciu predviedli bratia Lumièrovci v Paríži len nedlho predtým, 28. 12. 1895, čo filmová história udáva ako vôbec prvé filmové predstavenie.

Pravdaže, v našom prípade išlo o premietanie putovného kinematografistu, lebo o stálych kinách v našich končinách vtedy ešte nebolo ani chýru, ani slychu. V slovenčine vychádzajúci lokálny týždenník, odnárodňujúci maďarónsky Krajan, ktorý v pozoruhodnom náklade 3 200 výtlačkov v období 1904 – 1918 vydával „Vlastenecké spisy rozširujúci spolok v Banskej Bystrici“, priniesol 26. 5. 1904 vo vtedy klasickej rubrike Chýrnik štvorriadkovú noticku v tomto originálnom znení: „Električné divadlo v pár dňach dojde do nášho mesta na korčuľovacé miesto, kde bude postavený stroj na 13 koní syli. Predstavené bude divadlo z hýbajúcimi fotografičními obrazmi. Ceny ľevné.“ Iné tunajšie noviny Beszterczebánya és Vidéke 29. mája toho roku v čísle 22 vo svojom avíze informovali len niekoľko dní (z čoho sa dá usudzovať, že predstavenie sa konalo začiatkom júna) pred premietaním, že ide o divadlo vybavené obrovskými strojmi a že program tvoria rôzne úspešné filmy.

Primát patrí Ádlerovi

Kapacita dosahovala 400 miest a vstupné bolo naozaj ľudové. Zásluhu na tomto priekopníckom čine si pripísal fotograf a majiteľ bioskopu - putovného kina Zsigmond (Žigmund) Ádler z Levíc. Ten už rok predtým so svojím elektrickým divadlom Grand Americane Bioscop očaril verejnosť v Trnave a potom aj v iných mestách vtedajšieho Uhorska. Banská Bystrica sa veru nedala zahanbiť, hľadisko bolo vypredané a neskrývalo nadšenie z projekcie pohyblivých obrázkov. Na projekciu použil Ádler elektrický prístroj s 500 žiarovkami, teda s vlastným zdrojom svetla na presvietenie filmového pásu. Vzhľadom na zmienku o vtedajšom mestskom klzisku, môžeme Ádlerov banskobystrický priekopnícky počin – vzletnou parafrázou rečeno, urobil malý krok pre tunajšieho človeka, ale veľký skok pre tunajšiu verejnosť – situovať do lokality Horných lúk, ktoré sa rozprestierali na pravom brehu Hrona, dnes časti mesta od budovy VÚB a domu kultúry, pokračujúcu za autobusovú stanicu a tiež na väčšinu územia sídliska pri hlavnej železničnej stanici. Klzisko na Horných lúkach bolo domovskou pôdou korčuliarskeho spolku – v týchto spolkoch sa venovali základnému korčuľovaniu, karnevalom a pod. – založeného podľa jedného zdroja ešte v roku 1872, podľa iného 1874, ktorý pri ňom postavil v roku 1891 drevený pavilón so šatňami. Podľa ďalšieho prameňa sa počiatky korčuľovania v Banskej Bystrici datujú do roku 1889, kedy sa v čase mrazov mesto postaralo o klzisko z vôd Hrona v mieste dnešnej Robotníckej a Železničiarskej ulice, resp. budovy vojenskej správy – a to ešte aj po I. svetovej vojne, kým sa korčuliari nepresťahovali na tenisové kurty do parku. Vieme, že mesto prenajímalo klzisko práve korčuliarskemu spolku, a to za 600 korún mesačne, čo bol na danú dobu veľký peniaz, pričom spolok odvádzal aj zábavnú daň. Podľa všetkého sa Ádlerova projekcia udiala práve tu a pod šiatrom, vtedy štandardom, lebo až okolo roku 1914 sa kiná v Európe i Amerike usídlili v kamenných budovách. Tento židovský fotograf a premietač sa neskôr preslávil aj niečím iným. V levickom hoteli Lev, kde začalo fungovať stále kino od roku 1913, sa zrodil jeho vynález, keď skonštruoval automatický vypínač, ktorý v sále vypol svetlo v momente spustenia premietačky. Žigmund Ádler, rodák z Kalnice (dnes súčasť Kalnej n/Hronom) zahynul v prvej svetovej vojne a o jeho potenciálnych potomkoch nie je nič známe ani pracovníčkam levického štátneho archívu. Dokonca nemajú ani jeho podobizeň, hoci po prisťahovaní sa do Levíc 1. 9. 1900 sa do ich histórie zapísal nielen ako fotograf s ateliérom na Mártonfyho ulici (dnes Hviezdoslavova), ale aj ako majiteľ kina a premietač.

gosiorovsky

Populárna postava banskobystrických kín, multipremietač (v období 1955 – 2000 pôsobil v bezmála dvadsiatke tunajších kín) Imrich "Išo" Gosiorovský v karikatúre Ing. arch. Jozefa Frtúsa z novembra 2017

Od pohyblivých obrázkov k digitálnym kinám

Hoci počinu levického priekopníka oveľa skôr predchádzali prvé pokusy s pohyblivými obrázkami – už v roku 1856 totiž vedenie mesta vydalo povolenie Józsefovi Szakfimu na verejné predvedenie „panorámy“, teda svetelných obrazov - Ádlera možno smelo považovať za akýsi spúšťací mechanizmus. Až taký, že za 114 rokov sa v Banskej Bystrici a blízkom okolí etablovalo 90 kín rôzneho druhu, od pojazdných až po stále kamenné, od bioskopu až po kiná digitálne. Podaktorým Banskobystričanom sa azda z počutia vynorí informácia o legendárnom kine Dániela Négyessyho na ulici Fűrész utca (neskôr Na pílu, dnes Železničiarska) z obdobia 1911 - 1918, o ktorom sa v jednej zo svojich kníh zmieňuje aj tunajší spisovateľ Pavol Hrúz. Podľa niektorých filmových historikov ide o prvé stále kino na území mesta, podľa iných je ním bioskop Maia Hermanna z roku 1909, v ktorom sa premietalo na ploche pri pôvodnej hlavnej železničnej stanici (stála na mieste neskoršej reštaurácie Srdiečko, resp. dnešného mestského úradu, asanovaná v roku 1959). Od roku 1919 sa nadlho centrom filmového diania v meste stal Mestský biograf v povestnom Vaňovom a parnom kúpeli pod Urpínom. Toto kino o dva roky nato prevzali Ján Čajak a Telocvičná jednota Sokol, ktorí zmenili názov na legendárne bio Pod Urpínom, ktoré v spomienkach mnohých rezonuje dodnes. Legionár, krajanský pracovník v USA, komunálny politik i spolkový činovník Čajak sa stal rozhodujúcou osobnosťou v Banskej Bystrica v oblasti kín v medzivojnovom období. V roku 1931 prebudoval kino na zvukové, čím v podstate položil bodku za érou nemého filmu. Popritom sa, pravda, premietalo aj na iných miestach, lebo film bol vtedy mocným kultúrno-spoločenským fenoménom, ale ďalším medzníkom sa stalo v roku 1938 otvorenie kina Legia takisto v budove Vaňového a parného kúpeľa. Jeho dve kiná fungovali pod rôznymi názvami (kino pod Urpínom, kino HG pod Urpínom, „Veľké kino“, Praha, resp. Hron, Partizán, „Malé kino“) až do roku 1958, resp. 1962. Už predtým sa filmová ponuka v meste rozšírila o Letné kino mieru v lokalite pod Graniarom (amfiteáter), ktoré otvorili 7. 8. 1951, a tiež o kino Hviezda (1955), ktoré sa spolu s kinom Urpín (1962) stalo nadlho najobľúbenejšou destináciou pre tento druh ľudovej zábavy v meste pod Urpínom. Jej dosah si uvedomovali aj kompetentní – mesto zriadilo najprv Správu štátnych kín, neskôr Mestskú správu kín, v roku 1964 vznikol Filmový klub Banská Bystrica, úspešne pôsobiaci dodnes, a zásluhou tunajšej Krajskej správy Československého filmu (neskôr Slovenskej požičovne filmov) sa posunula distribúcia filmov, vzdelávanie pracovníkov a technické zabezpečenie kín na kvalitatívne vyššiu úroveň. Pravdaže, paleta kín bola omnoho širšia (kino Bystrica, kino ZV ROH Slovenka, kino Divadla hudby, kino Odborár a i.) a tomu zodpovedalo aj množstvo pravidelných filmových akcií. Jednoducho, kino bolo v tých časoch priam náboženstvom. Hoci, paradoxne, práve kinom niekdajšia vrchnosť čelila skutočnému náboženstvu, to vedia najmä tí skôr narodení. Zmena režimu po roku 1990, kedy sa stornovala výroba 16 mm filmov (kopírovanie – výroba – distribúcia), predstavovala pohromu najmä pre malé kiná. Navyše do obdobia 1985 – 1989 už spadajú začiatky videopožičovní, ktoré preniesli film z kín do pohodlia domova a ktoré predznamenali zvonenie umieračika klasickým kinám. Mnohé festivaly, najmä tie ideologicky podfarbené, po zániku štátneho filmového monopolu upadli do zabudnutia, čo postihlo aj Filmový festival pracujúcich, ktorý v meste skončil v roku 1990 (41. ročník) a ktorý sa najmä na amfiteátri tešil značnej pozornosti nielen Banskobystričanov od roku 1951. Ďalšiu ranu predstavovala zmena poslania Parku kultúry a oddychu ako mestskej kultúrnej organizácie, a tak v roku 2005 zaniklo kino Hviezda, o dva roky nato aj Urpín, ba dokonca došlo k uzavretiu Amfiteátra Paľa Bielika, ktorého prevádzku obnovili až v roku 2014. Dnes je situácia na poli filmovej kultúry v meste diametrálne odlišná, dominantnú pozíciu prevzal multiplex Europa shopping center s digitálnou projekciou.

Protagonisti našli svoje miesto aj v publikácii 

Príbeh banskobystrických kín počas 114 rokov premietania je aj príbehom jeho protagonistov. K takým patrili a patria Ádler, Négyessy, Čajak, Matejovský, Plavec, Sovák, Mikula, Zaťko, Školuda, Lánik, Gosiorovský, Tomašovský, Polóny, Knapp, Steindorfer, Jerguš, Kliment, Benický, Majdan a mnohí ďalší. Kniha Banskobystrické kiná v čase – čas v kinách autorskej dvojice Ján Beňuška – Vladimír Bahýl, ktorú v januári t. r. vydalo Zaživa na amfiteátri... Občianske združenie v Banskej Bystrici, mapujúca nielen 114-ročnú históriu filmového premietania a kín všetkého druhu na území mesta a blízkeho okolia, venuje značný priestor práve takýmto zanietencom, pričom výpovednú hodnotu tohto edičného počinu zvýrazňuje skutočnosť, že je ojedinelým v rámci celého Slovenska.

Ján Beňuška

Popis k titulnej fotografii: Súčasná podoba Amfiteátra Paľa Bielika v Banskej Bystrici, na ktorom si po jeho vstaní z popola opäť našlo svoje miesto aj filmové premietanie.
Foto: Bohuš Urblík

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com