dochodcovia dudince

Dnes sa často nosí svetom, aj tým slovenským, že dôchodcovia sú spoločnosti na obtiaž. V súčasnom svete extrémneho trieštenia moderného života, keď sa častejšie chce modernosť dohovárať cez pomlčky, než prostredníctvom úprimného slova, mamona moci zla udusila starosť o priateľstvo. Po množstve rozhovorov s dôchodcami samotnými, ale aj o nich s inými, neskôr narodenými, uvažujem verejne a pokúšam sa hľadať stále odpovede na otázku: Čo je to, vlastne, priateľstvo?

V tomto týždni mi život dovolil pobudnúť v kruhu vyše 150 ľudí celé odpoludnie. V Dudinciach, vo veľmi malom, pre moju dušu pokojnom kúpeľnom mestečku. Tam, kde už dnes nestraší ani schátralá „barabizňa“ kultúry mamony zla pri vstupe do skutočnej oázy ticha a pokoja. Práve na stretnutí medzi dôchodcami som sa utvrdil, že priateľstvo je vlastne určitým posolstvom lásky. K životu svojmu, ale i životom tých druhých.

Patrím k dorastencom umeleckého diela prírody. Fascinuje ma svet ľudí, ktorí dokázali desaťročia počas svojich životov z úcty k priateľom skrývať svoje hodnoty, lebo sa snažili, aby veľké veci, ktoré statočnou a drobnou prácou dosiahli, vyzerali ako malé. Ani na tomto stretnutí nehovorili o tom, že im spoločnosť niečo dlhuje. Skôr bolo cítiť dotyky obáv, čo ešte dlhujú svojim deťom, vnúčatám či pravnúčatám? „ Tai – chi je tiež súčasťou priateľstva ponúkaným človeku, aby znova otváral dvere svojho domova bohatej a úprimnej duše zrelosti ľudského dobra „ povedal mi sedemdesiat ročný absolvent univerzity tretieho veku, mimochodom úspešný pedagóg z oblasti telesnej výchovy a šport Mgr. Slavomír Glesk.

Na bratislavskej FTVŠ Univerzity Komenského v odborne cibril štúdiom v mladosti svoj naturel k tomu, aby mohol od mladosti na základe odborných poznatkov dávať druhým to, čo budú oni potrebovať pre svoje životy. Chvíľu, pri pohľade na Diplom, ktorý za svoju aktivitu prevzal, mimochodom diplom esteticky nádherne riešený, mi zrak odbehol aj na neďaleko, oproti sediacu staručkú, zhrbenú pani Anna Kučerovú, ktorej nedávno vyhorel príbytok a práve dôchodcovia jej aj z toho svojho mála prispeli čiastkou na prekonanie a zabudnutie hrôzy strašnej udalosti. Ten kto pozná dušu a človečinu Ivana Riečana, Emílie Katuškovej, Jožka Ivaniča a ďalších prekvapenie takých prístupov k druhým nebolo.

Dá sa, však, na zlo úplne zabudnúť? Dá sa zlo ľudskej poroby vytesnať z myslí tých, ktorí ho prežili? „ Karel Kodejška, náš prvý majster sveta s logom Dukly Banská Bystrica, nekričal počas minuloročných osláv 50. výročia založenia Dukly Banská Bystrica, že by tam mal stáť v prvých radoch a spomínať, odovzdávať svoje bohaté skúsenosti iným, motivovať iných pre podobný úspech. Organizátori ho na tie oslavy, vlastne, ani nepozvali, len „diskobol“ Imro Bugár z Dukly Praha ho nominoval do delegácie sesterskej pražskej Dukly, ktorá sa osláv zúčastnila“ – vracal sa práve prostredníctvom zdravých vlásočníc skutočného priateľstva Peter Schlang, tiež člen Základnej organizácie Jednoty slovenských dôchodcov Dudince, bývalý majster Československa v skokoch na lyžiach z dorasteneckého veku, neskôr úspešný reprezentačný tréner Československa v tejto športovej disciplíne, k nedávnym vzácnym udalostiam. Návraty tohto druhu urobil vo voľnej, neviazanej debate. Akoby chcel svetu nahlas povedať, že priateľstvo musí obsahovať nekonečne viac tolerancie, ako láska.

Učiteľka Mgr. Lýdia Sekerková viedla bohatú kroniku spomínanej organizácie v Dudinciach desaťročia. Priateľka skromnosti, pedantnosti, rodinnej tradície. Sama v sebe všetko toto nosí a tak je pre ňu také priateľstvo samozrejmosťou. Aj preto precízne, s láskou písala riadky spomínanej kroniky rukou skúseného, poctivého pedagóga zo školy skutočného života. Keď prišla s kyticou kvetou k terajšej predsedníčke, mimochodom znovu zvolenej do tejto funkcie na ďalšie štyri roky – Ing. Anne Zekuciovej, svojimi vrúcnymi slovami pre všetkých práve súzvukom svojich slov povedala, že so svojimi priateľmi je potrebné zaobchádzať ako s obrazmi – stavať ich v galériách sprístupňovaných širokej verejnosti do najlepšieho svetla.

Tieto riadky píšem z dôvodu, že dnešný svet stráca z dňa na deň viac zo svojej slovenskej nádhery, pomáhať úprimne druhým . Neviem či mi rozumiete o čom píšem. Viem s určitosťou, že dnes, v týchto dňoch, hlavne o priateľstve, úprimnej spolupráci a odbornosti násobenej človečinou je potrebné skloňovať naše životy. Publicistika je na to veľmi vhodným a potrebným miestom, stavebným kamienkom, príspevkom. A píšem to i preto, lebo aj nešťastie má svoju pozitívnu stránku – dáva nám možnosť poznať našich skutočných priateľov.

Keď človek v živote spadne na dno a potom sa z neho dokáže postaviť zistí najlepšie, že pred svojim priateľom sa nemusí ospravedlňovať, nemusí sa brániť, v pravdivej, úprimnej komunikácii. Práve so skutočným priateľom nachádza u neho pokoj a cenné kamienky zdravého života. Vo svete to tak chodí, priateľstvo vzniká medzi rovnakými ľuďmi, lebo rovnakými ich robí. Nikto nie je na svete miláčikom takej šťasteny, aby nepotreboval priateľov. Na ceste ich hľadania nesmie chýbať úprimné slovo, úprimný pohľad.

Za falošných priateľov považujem tých, ktorí mi ponúkajú výhody, potešenie zo šťastia, lietajúceho v oblakoch neexistujúcich dotykov napríklad sociálneho zmieru. Skutočné priateľstvo je založené na spoločnom dobre. A spoločné dobro obsahuje aj životom preverené odbornosti, schopnosti pospájania teoretických a praktických vedomostí pre dobro druhých. Dobro môže roznášať a dávať len dobrý človek.

V evanjeliu Jána v Novom zákone sa píše: „Už vás nenazývam služobníkmi, lebo služobník nevie čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, lebo som vám dal poznať všetko čo som počul od svojho Otca.“ Skromne si tiež dovoľujem poznamenať: aj historickými odkazmi chcem v každej chvíli ctiť odkazy otca svojho a matky svojej. Odvíjali sa od jednoduchosti, skromnosti, pracovitosti, zodpovednosti ich vnútorného svetského života, ktorému sa nespreneverili ani v tých najťažších chvíľach, len aby nás, svoje deti, do sveta ťažko skúšaného, čo najzodpovednejšie a čo najlepšie pripravili.

Osobne sa, pravdepodobne aj preto snažím hľadať a nachádzať plody skutočného priateľstva v skúsenostiach a výsledkoch poznania histórie životov ľudí skôr narodených. Ospravedlňujem sa, ak som vás preto unavil nevšednosťou úvahy, ktorú vo mne po rokoch vyvolal tichý súlad medzi citlivými a čestnými. Medzi priateľmi. Milovať života ma naučili moji priatelia. Aj na stretnutí som v takom duchu poďakoval všetkým, ktorí stále pomáhajú môjmu rastu a spoznávaniu skúseností či statočnosti v takej miere, nakoľko sa samy zlepšujú. Poďakoval som sa, že mi dovolili medzi nimi byť. Pozerať sa rovno do očí ľuďom priamo, bez anonymity zla. Pochopil som znovu raz lepšie a s presnejšími, adresnými, verejne odpočítateľnými pripravovanými zmenami života mestečka, v ktorom je bohatými aktivitami celoplošnej neformálnej podpory ľudskej angažovanosti a prosperity zastúpená práve veľká skupina ľudí, o ktorej sú tieto riadky.

Jozef Mazár

Podpis k titulnej fotografii:
Veľmi dôstojný rámec vytvorili členovia Základnej organizácie Jednoty slovenských dôchodcov Dudince výročnému rokovaniu, na ktorom prevládali prvky konštruktívnych prístupov k plneniu prijatých úloh a vecná diskusia k úlohám budúcim. Základ všetkému dala svojim referátom predsedníčka organizácie Ing. Anna Zekuciová.
Foto: Ján Katuška

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com