jozef mazar hugo alonso

„ To čo je za nami a to čo je pred nami sú maličkosti oproti tomu čo je v nás „ povedal v jednej debate s nami MUDr. Jaroslav Skála v čase, keď viedol terapie známej a vo svete uznávanej protialkoholickej liečebne Apolinář v Prahe. Bolo to v čase, keď sa touto problematikou zaoberalo vo vtedajších československých podmienkach psychiatrie sotva necelých 3 percenta odborníkov. Časopis s touto problematikou, ktorý by systémovo a systematicky oslovoval laickú verejnosť, neexistoval a pokiaľ mi je známe, neexistuje ani dnes.

V 1993 roku vyšlo prvé číslo farebného časopisu – Závislosť - a v nej pravidelná rubrika so športovcami a ich videním problému alkoholu a drog v našej spoločnosti. Časopis vychádzal plných desať rokov, jeho sídlom bola Praha a po rozdelení Československa bolo sídlo redakcie prenesené do Bratislavy a Banskej Bystrice.
Z oblasti prevencie sociálnej patológie prostredníctvom športových osobností nepoznám žiadnu inú povzbudzujúcejšiu a motivačnejšiu skutočnosť než je schopnosť špičkového a uznávaného športovca povýšiť vedomím úsilím všetko dobré, čo v živote dosiahol, hlavne mladým ľuďom, budúcim športovcom. Plných desať rokov sa na stránkach Závislosti prezentovali so svojimi životnými skúsenosťami a postojmi mnohí domáci a zahraniční športovci, ich tréneri a športoví funkcionári. Tým prvým, ktorý dal načrieť do svojej trinástej komnaty bol známy hokejista, neskôr hokejový tréner, dnes hokejová legenda, Jaroslav Holík.
Keď som mu kládol za čitateľa spomínaného časopisu zvedavé otázky, nečakal som na odpublikované, takú pozitívnu odozvu. A tak postupne v časopise dostávali priestor ďalší. Napríklad lyžiarka Květa Jeriová, tenistka Helena Suková, svetoznáma lyžiarka, zjazdárka a slalomárka Mária Walisserová, doc. Jozef Vengloš, Josef Masopust, Zdenek Nehoda, Vladimír Petrov, Sergej Makarov, Igor Liba, Ján Faith, ale i iní, z priestorových dôvodov v tejto rubrike nespomenutí. Krédom drvivej väčšiny úspešných športovcov bolo: predovšetkým na základe toho, že sa dobre samy poznali, mohli poznať a poznávať aj nástrahy a prekážky na náročných cestách svojho športového a ľudského rastu. Tí, ktorí sa dokázali vo svojich zámeroch presadiť a mať úspech doma i v zahraničí, potom dokázali otvorene rozprávať o formách a spôsoboch svojho života najmä vtedy, ak v debate zacítili úprimnosť, empatiu, prvky odbornosti i elementárnu etiku, slušnosť. Nebáli sa otvorene pomenovávať vlastné problémy i cesty víťazstiev, tiež dotyky a spôsoby narábania s ľudskou slávou. Zavše aj verejne upozorňovali na možnosti zneužívania svojej popularity na nekalé spôsoby života spoločnosti aj v oblasti presadzovania fair – play súperenie. V športe i živote. Ponúkali príklady potreby nikdy nekompromitovať svoju česť. Vyzývali k takej publicistike verejne, aby bola zachovaná úprimná pamätať a česť na históriu slávnych rozhovormi o ich vnútornom svete života a postojoch a skúsenostiach z dosahovaných úspechov.
Za dôležité označovali vedieť načúvať mnohým problémom a konfliktom a vo verejnej komunikácii s druhými radiť sa a nachádzať spoločné riešenia na cestách prekonávania konfliktov športových, životných, ľudských. Ctiť úspechy druhých. Zachovávať pozitívny postoj k ľudskému dobru, tvorivosti, odbornosti a skúsenosti. Približovať výsledky vlastnej tvorivosti, konštruktívnych nápadov a nápravných rekcií hlavne na vlastné chyby a nedostatky, ktoré nezastierali.
Všetci, s ktorými som robil z tejto kategórie športovcov rozhovory, približovali prostredníctvom svojich vlastných životov rovnováhu medzi hodnotami v rodine, práci, škole a vyjadrovali svoju predstavu o osobnom poslaní človeka dôstojným, uvážlivým, odborným i vľúdnym slovom.
Som nesmierne rád na pozitívnu spätnú väzbu od mnohých rodín a jednotlivcov, ktorej sa mi ešte aj dnes dostáva a teší ma taká pozitívna i príjemná odozva aj s odstupom rokov, že som mohol byť pri tom. Život mi dovolil po desaťročnom redigovaní časopisu Závislosť v pozícii šéfredaktora, ale i kolpoltéra, manažéra, v podstate aj stále redakčného eléva z tejto oblasti, pretransformovať časopis Závislosť do iného názvu: Na hrane a obsah zamerať výlučne na oblasť športu, z pohľadu prevencie sociálnej patológie i životných postojov a potrieb, ktoré uvádzam v predchádzajúcich riadkoch. Dovolil som si už dávnejšie verejne povedať slovo „ďakujem“ tým, ktorí mi v tom čase pomáhali. Dnes cítim, že to bolo z mojej strany málo.

Z čias môjho pôsobenia v Prahe vďačne pospomínam na Josefa Baštu, Jirku Kopejtku, Richarda Neswědu, Ing. Ondreja Sakalu, Ing. Jiřího Vacka, potom zo Slovenskej republiky doc. Jozefa Vengloša, Mgr. Petra Benedika, Ing. Jána Pišku, ale tiež mnohých pracovníkov, vlastníkov a riadiacich funkcionárov polygrafie, funkcionárov športových klubov a samozrejme, predovšetkým špičkových športovcov samotných tak doma ako aj v zahraničí. Z nich azda najviac z dvoch Dukiel – tej pražskej, riadenej riaditeľom plk. Ing. Jaroslavom Priščákom, PhD a banskobystrickej pod Urpínom, kde som sa opieral hlavne o spoluprácu s Mgr. Jurajom Benčíkom.

Spomínať môžem i ďalších, napríklad tých, ktorí sa ozvali, že im obsah odpublikovaného veľmi pomohol. Keďže zdravie som pokladal a stále pokladám za najdôležitejšiu a najdrahšiu hodnotu spoločnosti a najdôležitejšie hodnoty nesmú byť nikdy vydané na milosť veciam bezvýznamným, zásluhou ďalších dvoch pánov – Ing. Jána Bubnára a potom art. Mareka Čecha došlo k rozvoju vydávania časopisu Svet športu. V čase zložitej ekonomickej situácii a veľkej ponuke senzácií hlavne bulvárnymi médiami toto obdobie z pohľadu prieniku na ťažký a zložitý mediálny trh hodnotím počin vydávať Svet športu za pokus prinajmenšom priekopnícky. Premenovanie bolo uskutočnené na podnet čitateľov.

Z názvu Na hrane sa zrodil časopis Svet športu, ktorý, ako som už naznačil mal viacero vydavateľov a moja maličkosť prostredníctvom nich aj blízkych spolupracovníkov. Každý z nich sa presvedčil, že také obsahové zameranie v čase krízy morálky a ekonomiky je prirodzené a pre našu spoločnosť naliehavo potrebné. Bol to časopis o nás a pre nás. Hlavne pre naše deti. Každé periodikum, ktoré som redigoval, bolo označené myšlienkou, že nie je pre tých, ktorí ho potrebujú, ale pre tých ktorí ho chcú. Vedel a cítil som prostredníctvom priamej komunikácie s mnohými, ktorí uprednostňujú v živote hmotné statky pred vlastnou morálkou a tým aj morálkou spoločnosti, že taký druh časopisu narazí na silných protivníkov zo zázemia destabilizovať potrebu morálky v spojení s politikou zdravého života spoločnosti.

Pre Svet športu platilo nepodľahnúť chúťkam a cieľom znivočiť a nivočiť zdravé pokolenia.
Jeho obsah, grafické stvárnenie, vývoj a horizonty sa čitateľ i návštevník dozvedal aj prostredníctvom webovej stránky i čitateľskej a osobnej komunikácii s jeho tvorcami, čitateľmi i ľuďmi, ktorým sa v mnohých prípadoch snažil pomôcť a zavše aj pomohol.

Súčasný vlastník časopisu Svet športu systematicky pracuje na ďalšom skvalitnení koncepcie vydávania tohto periodika, aby jeho vydávanie a kontakt s čitateľmi nezanikol. Či sa mu podarí za spolupráce iných, projekt zrealizovať podľa predstáv, ukáže čas. Osobne tak jemu, ako i jeho najbližším spolupracovníkom, držím úprimne palce. Súčasnosť potvrdzuje, že taký časopis, s tak zameraným obsahom je z hľadiska serióznej komunikácie o slovenskom športe v odraze toho svetového, hlavne v súvislostiach veľmi zložitého života, naliehavo potrebný. Aj súčasné dni potvrdzujú moje slová.
Prečo? Lebo to médium, o ktorom píšem, sa nesnažilo popisne a opisne diktovať prognózu jedného najpravdepodobnejšieho scenára života, ono skôr publicistikou, kde bola zahrnutá aj prevencia potrebnej sociálnej patológie aj problémy zdravého životného štýlu, prinášalo publicistické pokusy, naznačovalo metódy a potreby viacerých možností a úvah realizovať potreby zmien, kde v daných oblastiach nielen stagnujeme, ale stále sa prepadáme k úplnému dnu. Ak si, totiž, v tomto smere úprimne nepredstavíme mnoho budúcností, nemôžeme vytvoriť žiadnu. Súhlasím s tými, ktorí tvrdia, že žurnalistika má pomáhať spoločnosti lepšie si spravovať vedomosti, aby sa potom spoločnosť mohla lepšie spravovať sama. To však znamená, že žurnalista sa musí sústavne vzdelávať sám. Musí ctiť a presadzovať etiku úprimnej, dôstojnej komunikácie tak, že sám pôjde v prvých radoch slušnej, otvorenej komunikácie o svojom spôsobe života, svojich hmotných statkoch, ktoré vlastní, priblíži sa na verejnosti v priamej každodennej komunikácii ľuďom, ktorých sa rozhodol ovplyvňovať.

Svet športu začal pristupovať k ľuďom, ťažšou, náročnejšou a zložitejšou cestou, než je súčasná manipuláciou davu, začal sa približovať k priamej komunikácii s jednotlivcami v tom dave, aby im mohol ponúknuť a dať väčšiu hodnotu než je tá súčasná prostredníctvom intríg, rozbíjania ľudského dobra, pokoja. Samozrejme, že v priamej komunikácii s jednotlivcom sú potrebné odborné i ľudské vedomosti, ale aj kreovanie publicistických konkrétnych výstupov s duševnými, emočnými, a inými sociálno – kultúrnymi hodnotami pre jednotlivca a tým i pre jeho rodinu, hlavne pre deti.

Vyrábanie obsahov pre ľudskú manipuláciu ľudia časom aj tak pochopia na svojej ešte väčšej biede ako je už v súčasnosti u veľmi veľkej časti populácie. Skrytou anonymitou šírenia zla ani inými spiatočníckymi formami neposunieme spoločnosť k lepšiemu životu. Ľudia sa presvedčili dávno, že mediálne klamať a manipulovať je neprípustné a spoločensky veľmi nebezpečné pre existenciu sveta. Nedávajme anonymných publicistov o zaručene pravdivých informáciách dokopy s tými, ktorí roky úprimne komunikujú s jednotlivcami a svojimi čitateľmi či poslucháčmi. Nepoznáme, totiž, kvalitu a výsledky vlastnej práce tých anonymných, ktorí kričia do davu len preto, aby ho čím skôr a pre svoje potreby zmanipulovali. Anonymní kričia populistické heslá, aby ponúkali stránky šedých internetových portálov a predávali ich inzerentom ako masu. Toto sú masmediálne mierky, ktorými stále merajú mnohí svoj úspech.

Skutoční novinári musia prinášať také služby, aby mal človek, ktorý s novinárom komunikuje priamo z očí do očí, dôvod odhaliť sa a povedať im o sebe viac. Tak občan
novinárovi ako aj novinár občanovi, tak športovec novinárovi, ako aj novinár športovcovi. Pravda, na patričnej odbornej a ľudsky etickej úrovni. Musia sa naučiť, ako ľudí získavať pre podporu ekonomickej hodnoty a nadhodnoty, ako ich analyzovať, akú protihodnotu za úprimnosť čitateľovi, poslucháčovi ponúknuť a ako si vybudovať dôveru.

Tento voľný priestor na mediálnom trhu si dovolil využiť a zaplniť v tomto ponímaní publicistiky dieru internetový portál Športlandia.sk, ktorý práve teraz čítate. V akej miere a naliehavosti potreby, musíte posúdiť na základe prečítaného a prežívaného. Hlavne z toho dôvodu, ale i vašich dotazov som si dovolil rozšíriť súvislosti o projekte.


Jozef Mazár, šéfredaktor časopisov Závislosť, Na hrane a Svet športu, dnes editor portálu Športlandia.sk a autor projektu.

 

Popis k titulnej fotografii:
Toto je snímka z rozhovoru, vtedy ešte šéfredaktora časopisu Svet športu Jozefa Mazára so zástupcom Asociácie európskych miest športu (ACES Europe) , Španielom Hugom Alonsom počas jeho pobytu v Banskej Bystrici pri udelení titulu: Banská Bystrica európske mesto športu. Druhý muž ACES Europe, po prezidentovi ACES Europe Gianovi Francescovi Lupattellim dôverným rozhovorom ocenil smerovanie obsahu časopisu Svet športu z pohľadu organizovania propagácie prístupov jednotlivcov k zdravému životnému štýlu čo najširších vrstiev obyvateľstva. Povedal, že on to vidí ako jeden z dôležitých motivačných prvkov novinárskej práce. Nazval to cestou rozmýšľania a potrebného žurnalistického progresu v celej Európe, lebo je to podľa neho cesta najušľachtilejšia a výsostne potrebná. Obaja spolu hovorili aj o ceste skúseností a komunikácie s osobnosťami a jednotlivcami športu i spoločenského života na témy zdravia, pokoja, slušnosti a prosperity športu v jednotlivých krajinách Európy. Fotoobjektív prezradil, že nešlo len o formálny rozhovor. Šéfredaktor potvrdil, že sa zhodli na pravde - dobro je pre dušu každého to isté, čo pre telo zdravie. Ak ich máš, tak ich nevnímaš....
Foto. archív Športlandia.sk

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com