marhefja cakir

O tom, že rozhodca Boris Marhefka ml. (1987) je prvým Banskobystričanom s licenciou FIFA, si už dávnejšie čvirikajú aj vrabce na streche. Ba aj o tom, že sa narodil v ten istý deň a v tej istej pôrodnici Rooseveltovej nemocnice ako Marek Hamšík.

marhefka lr

Boris Marhefka ml.

Postup ako po rebríku

Takže sa skôr zamerajme na jeho rozhodcovskú kariéru, lebo tá stojí za to. Začal ju písať ako pätnásťročný v ObFZ Banská Bystrica pod vedením Jozefa Medveďa, v súčasnosti predsedu komisie rozhodcov zväzu. Dnes sa už len usmeje nad historkou z vôbec prvého zápasu IV. ligy dorastu v Priechode, kde účinkoval ako Repiského asistent. Ten po piatich minútach duel prerušil, doklusal k Marhefkovi a otcovsky mu radil: „Boris, ale ty musíš behať len po tejto polovici, nie po celej čiare ihriska!“ Nuž, nikto múdry z neba nespadol, nieto ešte tínedžer! Po troch rokoch si Boris vyslúžil postup do súťaže v pôsobnosti SsFZ a po každoročnom zopakovaní tohto úspechu už figuroval v III. lige. Raketový vzostup pokračoval a chronológia jeho profesijného kurikula vo sfére futbalu naberala na obrátkach. V ročníku 2007/2008 ho zaradili do programu Talent s mentorom Ľubomírom Samotným, získal licenciu P (profesionál) a na jeseň 2008 sa už objavil ako „obojživelník“ v II. lige, riadenej SFZ. Vo veku 21 rokov! Nasledoval premiérový zahraničný výjazd za seminárom v Turecku, v druhej lige špecializácia už len na funkciu rozhodcu, na jeseň 2010 ďalšie zaradenie do programu Talent s mentorom Viliamom Vaisom, na jar 2011 debut v I. lige a vzápätí zaradenie do medziskupiny R. Keď na jeseň 2012 viedol svoj prvý zápas v Corgoň lige medzi Myjavou a Košicami a hneď sa aj ocitol v top-skupine arbitrov, bolo každému jasné, že Slovensko už nemusí žialiť nad odchodom Ľuboša Micheľa do rozhodcovského dôchodku. Marhefkova kariéra nestrácala nič zo svojej pôsobivosti. Práve naopak. V septembri 2013 nastúpil do kurzu Core v sídle UEFA pod vedením uznávaného Brita Davida Ellerayho, aby ho po polroku úspešne ukončil a tešil sa z udeleného diplomu. Prednášajúcim tu bol aj známy turecký rozhodca Cüneyt Cakir, ktorý účastníkom kurzu okrem iného z videa pustil situáciu zo zápasu, v ktorom nenariadil pokutový kop. Po prehratí sekvencie sa zaujímal o názor prítomných arbitrov, ktorý ho unisono chválili za dobré rozhodnutie. Cakirovým cieľom však nebolo vypočuť si lichôtky, ale ukázať, že aj veľkí rozhodcovia sa mýlia. Jediný Boris mu vytkol, že v danom zápase išlo o čistú penaltu. Po prednáške mu Cakir vyslovil svoje uznanie, čo sa pre mladého Slováka stalo pamätným, vari až tak, ako kedysi pre aktérov prvej svetovej bitka pri Verdune. No najväčšej pocty sa mu dostalo v roku 2016, kedy ho zaradili na nominačnú listinu FIFA. Parádna bodka na ceste za splnením sna!

Cestu kliesnil Stredoslovák

Mimochodom, hovorí niečo mladému mužovi meno Ján Bízik? „Veru nie,“ priznáva. Musíme mu prepáčiť, ide predsa len už o dávnu históriu. A na rozhodcovských kurzoch zaznievajú dnes iné informácie, než to, že Vrútočan Bizík bol prvým významným slovenským medzinárodným arbitrom, ktorý v medzivojnovom období viedol 8 zápasov Stredoeurópskeho pohára, v tom čase najrešpektovanejšej súťaže na starom kontinente, tiež 4 medzištátne zápasy A-mužstiev a v období 1929 – 1962 bol na trikrát šéfom stredoslovenského futbalového zväzu, ktorý v roku 1921 spoluzakladal. Niet teda žiadnych pochýb, že Boris kráča práve v šľapajach tohto velikána. Ale nielen v Bízikových. S píšťalkou si totiž svojho času na druholigových a treťoligových ihriskách odkrútil svoje aj Boris Marhefka starší (1964).

marhefka-ellery

S členom komisie rozhodcov UEFA, predsedom IFAB a dlhoročným šéfom rozhodcov v Anglicku Davidom Ellerayom

Už má za sebou aj „kovbojku“

Byť futbalovým rozhodcom nie je vždy med lízať, aj keď závistlivci by mohli namietať, že finančné odmeny v našej najvyššej súťaži i v oboch európskych klubových súťažiach sú atraktívne. Boris Marhefka ml. o tom vie svoje, napokon, kto by si nepamätal jeho kovbojku po vlaňajšom ligovom zápase FC Nitra - FC ViOn Zlaté Moravce? Ale s tým musí počítať každý, kto sa vydá na túto dráhu. Marhefka ml. sa, pravdaže, k tomuto rozhodnutiu nedostal ako slepé kura k zrnu. Futbal aktívne hrával na dorasteneckej úrovni v Badíne, no už v pätnástich, teda v období, kedy sa tínedžeri naháňajú skôr za každou sukňou, získala navrch píšťalka. Navyše išlo takpovediac o dedenie po meči, lebo otcov príklad bol silným motivačným stimulom. „Asi pobadal, že ako hráč toho veľa nedokážem a moja budúcnosť v krajskych súťažiach ho nenadchýnala,“ smeje sa pri spomienke na svoje začiatky. Dnes mu je za niekdajšie usmernenie vďačný, priznáva, že sa pri futbale veľa naučil. A najmä pochopil, čo v sebe skrýva pojem disciplína.
Takže, kde sa mu rozhoduje ľahšie, doma či v zahraničí? „Myslím, že v zahraničí, úroveň vyspelosti hráčov je vyššia, navyše diametrálne iné sú tam podmienky. Ja som však spokojný aj s tým, čo máme na Slovensku. Pokiaľ ide o úvahy o profesionalizácii rozhodcov, čo v našom prípade predstavuje 5 arbitrov a 10 asistentov, tie zastali na mŕtvom bode. Nie sú jasné predstavy, čo by to znamenalo. Okrem iného ide aj o to, aby si taký rozhodca, ktorý opustí civilné zamestnanie, zárobkovo prišiel na svoje. V mojom prípade, ak mám teraz niekoľko zápasov vonku, doma minimálne jeden zápas za mesiac v lige plus dorast a k tomu paušálne náhrady, tak sa dostávam na úroveň vyžitia,“ vysvetľuje Boris. Pravda, je to čistá hypotéza. Futbal, hoci si v ňom ako arbiter FIFA v kategórii Third príde na 1 200 eur odmeny za medzinárodný zápas, je totiž uňho doslova koníčkom, keďže už deväť rokov je majiteľom a prevádzkovateľom obľúbenej reštaurácie Mamut na banskobystrickom sídlisku Sásová s orientáciou na slovenskú kuchyňu. Hoci to bola otcova myšlienka, aj tu sa núka logika, veď v rodisku vyštudoval hotelovú akadémiu, navyše vlastní výučný list kuchára. K vysloveným gurmánom však nepatrí, jeho obľúbeným jedlom je kuracie soté. Aj pravidelní návštevníci reštaurácie vedia, že keď treba, pomáha v kuchyni, varí, umýva riad, alebo sa zvŕta za barom a čapuje pivo.

Príprava po celý rok

Odvlani ženáč (manželka Zdenka je známa ako hovorkyňa mesta) je nepochybne pýchou vedenia Stredoslovenského futbalového zväzu, ktoré má sústavnú obmenu rozhodcovského zboru mladou krvou oddávna vo svojom portfóliu. Tu si znova vypomôžeme prímerom Jána Bízika, ktorý bol v rokoch 1935 – 1939 podpredsedom SČFS (Svaz československých fotbalových soudců). Jeho pokračovateľ vo funkcii predsedu SsFZ Jozef Paršo sa v Marhefkovi priam vidí a všestranne ho podporuje. Boris sa aktuálne zasa vidí v Poliakovi Szymonovi Marciniakovi, zo starších kolegov si nevie vynachváliť Brita Davida Elleraya. Nuž a v čom je rozhodovanie náročné? „Každý zápas je špecifický a musíte sa naň aj špecificky nastaviť. Nedá sa ísť do zápasu linajkovo, šablónovite, to určite nie. Sám sa pripravujem počas celého roka. To znamená minimálne tri tréningové jednotky týždenne, regenerácia a k tomu teória, opakovanie si pravidiel, štúdium inštruktážnych materiálov, ktoré dostávame zo sídla UEFA, ako sú videá a výklady k pravidlám. Určitou formou samovzdelávania je aj sledovanie medzinárodných stretnutí v televízii,“ dodáva Boris. Nepochybne má ešte toho veľa pred sebou, veď horná hranica pre vedenie zápasov je 45 rokov. Keďže sú medzinárodní arbitri rozdelení do štyroch skupín a on je zatiaľ v tej poslednej, s ambíciou preniknúť do kategórie Elite sa netají. Akurát si podľa neho treba uvedomiť, že sme malá krajina a presadiť sa na medzinárodnej úrovni je ťažké. V druhej skupine First nachádzame z našich len Ivana Kružliaka, ktorý má z tohto titulu svoj tím. Boris ho zatiaľ nemá, ale užší okruh asistentov áno, uveďme, že doň patria Tomáš Vorel, Michal Tomčík, Peter Kováč a Ján Pozor.

JÁN BEŇUŠKA

Podpis k titulnej fotografii: Kolegovia. Cüneyt Cakir a Boris Marhefka ml.
Foto: archív BM, Vlado Bahýl

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com