pribilinec toth blazek

Cesta je krásna návratom. Na miesta, kde som už bol, na miesta, kde sa cítim dobre, kde som dosiahol svoj olymp, hlavne domov. Teda k sebe. Cestovaním nie je dobre a vhodné budovať nové domovy. Lepšie je poznať seba samého v tých svojich - kde sa rodila hrdosť, zdravé sebavedomie, práca na sebe a úspechy, vďaka ktorým nás spoznali veľmi dobre hlavne naši najbližší.

lugano trophy

O predchodcoch súčasného Svetového pohára by toho mohli napísať športoví historici atletickej chôdze mnoho. Tento návrat je do semifinále súťaže družstiev na Lugano Trophy v poľskom Gdaňsku. Písal sa rok 1979, kedy československé kvarteto tvorili pretekári Dukly Banská Bystrica Juraj Benčík , Štefan Petrík - obaja v tejto chvíli v čelnej skupinke pretekov chýbajú. Na zábere vidíme vo vedúcej skupinke reprezentantov Československa s č.3 Pavla Blažeka a s číslom 1 Jozefa Pribilinca. Podobných fotozáberov, na ktorých idú v čele pretekári Dukly Banská Bystrica je vo svetových análoch atletickej chôdze množstvo. Veď okrem už spomenutých v bývalej československej a neskôr slovenskej atletickej chôdzi patrili k špičkovým pretekárom s logom Dukly Banská Bystrica aj Pavol Szikora, Jozef Sabo, Roman Mrázek, Igor Kollár, Ján Záhončík, Peter Korčok, Miloš Bátovský i ďalší. Foto: archív Pavla Blažeka

Netajím, patrím k tým čo tvrdia, že život každého z nás má zmysel do tej miery, ako pomáha zušľachťovať a skrášľovať život každého živého stvorenia. Život je posvätný! To znamená, že je najvyššou hodnotou, ktorej sú podriadené všetky ostatné. Žijeme všetci a každý z nás dosiahol svoj Olymp. Naozaj šťastní sú tí, ktorí hľadali cestu k službe iným a túto cestu našli.

Pre moju novinársku maličkosť takú cestu vystlali aj dvaja známi olympijskí víťazi, obaja skvelí atléti Dukly Banská Bystrica, obaja Slováci, obaja v mnohom rovnakí, ale v mnohom aj celkom iní. Obaja špičkoví reprezentanti v atletickej chôdzi. V inom čase a inej dobe. Ale stále s logom Dukla na svojej hrudi, na svojom pretekárskom tričku. V inom štáte a medzi inými konkurentmi.

Akí, vlastne, sú pre mňa Jožko Pribilinec a Matej Tóth? Začnem od chvíle, keď im mnohí nevedeli prísť na meno. Vtedy, keď nevíťazili. Nad súpermi, nad sebou, nad ľudským zlom. Vtedy som písal, hľadal odpovede. Nie za Jožka, ani za Maťa. Za seba. Boli také časy, keď bili hromy blesky. Napríklad vtedy, keď Jozef chcel druhý raz znova začať súperiť s najlepšími, ale odišiel skôr ako vlastne začal. Och, ako aj po Maťovi bubnovali novinári, keď zo svojej prvej olympiády priniesol iba 26. miesto?... Hej, vtedy keď sa písal Peking 2008.

Bubnovali a bili aj do ich trénera Juraja Benčíka. Po mnohých pretekoch, po obdobiach, kedy sa zdal ošúchaný, komunistický hoci v komunizme nikdy nežil. Hľadal som aj vtedy odpovede v sebe, aby som o nich mohol prinášať úprimné slovo, ktoré rieši zlo. Zistil som, že šancu takého hľadania, ktorú môžem dosiahnuť mi môžu napomôcť sloboda a plnosť života. Všetkých do takého hľadania zapojených. Bez sebeckých vlastných výhod, ale otvorením sa láske k športu a spomenutým ľuďom.

Povolanie k láske je v základným povolaním každého hľadania. Ak chce byť človek v hľadaní úspešný, dokáže prekročiť aj ponižujúce hranice sebectva. V jednej debate mi Jožko Pribilinec povedal, že ho jeho tréner Juraj Benčík tak nazlostil, že bol ochotný trhať asfalt. On ho netrhal. Vyhrával dôležité súťaže trhákmi aby tak trhal zdravé plody lákavých víťazstiev. Víťazstvo rodí nenávisť, lebo porazení sú nešťastní. Tam niekde som začal hľadať príčiny škodoradosti a športovej závisti všetkých, ktorí sa rozhodli urobiť mnohé, aby zobrali krásne a športovo dosiahnuté olympijské víťazstvo Matejovi Tóthovi.

Samozrejme, že v takom hľadaní narazíte. Jeden vám bude vyčítať prílišnú agresivitu, druhý nekompetentnosť a vy chcete hľadať cestou štúdia prostredia, génov, výchovy, ďalších rôznorodých situácií, o ktorých by možno výborní tréneri mohli písať akademické state. Nie každý tréner sa stáva a stane trénerskou soobnosťou. Nikdy som tiež nehľadal a ani sa k tomu nepripojím, aby som sa zaoberal otázkami Ako byť úspešným? To prenechám iným.
Všimol som si od chvíle sledovania Jožka Pribilinca že je fyzicky zdatný, odolný, že je dieťaťom prírody, lebo ho tým obdarili lesy, hory,voda, lúky a stráne obce Kopernica, kde prežil celé svoje detstvo. Ale aj Maťko mal a má svoje priority a danosti, ktoré ho predurčovali, že raz sa môže stať olympijským víťazom. Robil a urobil pre to všetko. Na sebe, v rodine, v celom svojom žití. Vo svojej úprimnosti. Viaceré roky som mal možnosť spoznávať prednosti jeho intelektu, ktoré pramenili zo života modernej sídliskovej rodiny v Nitre.

Jeden aj druhý boli, sú a zostanú jedineční. Keď som sa od Jožka v bežnej reči dozvedel ako ho príroda obdarila detskou neposedou či dokonca huncútstvom, smial som sa sám sebe ako to šikovne vedel zúžitkovať v športe?! Reku, zdravý, gazdovský rozum!

Obaja sa pre mňa stali nenapodobniteľnými vďaka víťazstvám nad sebou samými. Ani jeden nedosiahol na Olymp ľahko. Pre každého z nich to bola tvrdá rehoľa. Každý úspech ich stál tvrdú prácu v téningu i na sebe samom. Víťazlili, lebo nehľadali ľahké, únikové cesty. Tie hľadá toľko ľudí, že sa po nich nedá prísť nikam. Koľkí len aj z tých, ktorí mali naviac ako napríklad v atletickej chôdzi dosiahli, by dokázali verejne hľadať príčiny svojich sklamaní či víťazstiev?...
Obaja, tak Jozef Pribilinec ako aj Matej Tóth sú zaslúženými laureátmi. Od víťazstva Jožka Pribilinca ubehlo 30 rokov. Dlhá doba, kedy mu ľudia fantasticky tlieskali, fandili, obdivovali ho, nosili na ramenách. Preč sú časy, keď sa o toto meno a priezvisko pomaly za pasy chytali politické zoskpupenia. Maťko je oveľa čerstvejším olympijským víťazom. So všetkým čo k tomu patrí. Keď hľadám jeho jedinečnosť a v nej famóznosť, vždy pre seba zopakujem, že umenie života a hľadanie spravodlivosti v živote spočíva v tom, že sa učíme trpieť a usmievať sa.

Silní, skvelí, naši - nám prostredníctvom svojich skvelých víťazstiev mnohé pripomenuli, k mnohému dodali ďalšiu motiváciu, odvahu, chcenie. Napríklad k tomu, aby sme mohli v deťoch súčasného športu hľadať od ich prvých krôčikov pri získavaní dotykov s abecedou športu košatosť, hojnosť, zdravý predpoklad trpezlivého hľadania a nachádzania. Aby mohli naši potomkovia raz zanechávať odkazy svojim nasledovníkom titulkom Silní, skvelí, naši! Chceme skutočne takých a aj skutočne pre to robíme v sebe samých veľa?!...

Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
Puto, ktoré spája jednu veľkú rodinu atletickej chôdze, zdobenú olympijským zlatom, zlatom z majstrovstiev sveta a zlatom z majstrovstiev Európy nie je v krvi, ale vo vzájomnej úcte a radosti životov zainteresovaných pod jagavým logom Dukly Banská Bystrica. Málokedy vyrastú členovia jednej takej skvelej rodiny pod jednou strechou. Vďaka vám, páni Jozef Pribilinec (prvý zľava) ktorý si získal ako prvý slovenský atlét zlatú olympijskú medailu pred 30. rokmi na LOH v Soule, Matej Tóth (uprostred), držiteľ fantastického titulu majster sveta v atletickej chôdzi a olympijský víťaz v tejto náročnej športovej disciplíne na 50 km trati, Pavol Blažek, zlatý medailista z majstrovstiev Európy v Splite. Aj vďaka vašej láske k atletickej chôdzi sa rodil čas, ktorý sa stáva udalosťou a z ktorého sa nestráca ani chvíľka. V kruhu najbližších, svojich trénerov, skvelých súperov a fantastických divákov. Od novinárov to však znamená mať predovšetkým vzťah ku všetkému, čo je možné nachádzať živé, priame, úprimné o celú skutočnosť, bez intelektuálnej nakvašenosti.
Foto: Ján Miškovič

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com