szutanyi petras kohut pukalovic

Keď som začul v jednej voľnej debate viacerých práve ním vypovedané, úžasne ma zaujal. Bolo to pred vyše rokom na tribúne jedného zimného štadióna. Vtedy som si jeho vyjadrenie zapísal do poznámkového bloku vetou: Skrývať, tajiť city a vlastné postoje je ťažké . K tomu som dal poznámku – aj v hokeji.

Dnes aj napriek tomu, že ho skôr ako hokejového fanúšika, než funkcionára spoznávam vyše roka, dopisujem na túto stránku jeho príbehu to mnou žité i preciťované a pociťované: V dnešnej dobe mnohí ľudia uznávajú len peniaze.

Peniaze prepadli ľudské srdcia, city i mozgy, prenikli i do hĺbky ľudského pohľadu. Peniaze s médiami sú dve matky súčasnej spoločnosti. Dialóg medzi ľuďmi takmer neexistuje. Dnešná doba nedovoľuje snívať. Možno už ani v hokeji, ba ani pri životných jubileách. Veľa raz sa preto pýtam sám seba:Dovoľuje úprimne žurnalisticky tvoriť? Vnikať do tajov duše skutočného milovníka ľudských prirodzeností v jeho živote? Dotýkať sa napríklad čo len jednej jeho veľkej lásky, napríklad hokeja?

Rok sapokúšam hľadať odpovede na nastolené otázky.On samotný, Ondrej Petráš, ktorý sa narodil ešte 1. júla 1936. teda pred 83 rokmi toto sotva tušil, že som mu ich celé to obdobie, počas ktorého sme spolu chodievali na majstrovské zápasy dospelých v II. slovenskej národnej hokejovej lige dospelých kládol medzi riadkami. Len preto, lebo inokedy sa pre zmenu vyslovil aj takto:

„Naozajstný publicista by nemal slovom či už písaným, alebo komentovaným maľovať hokejovému svetu to, čo vidí, ale to, čo vie“. Až neskôr som sa od neho dozvedel, že ako študent Vyššej priemyselnej školy stavebnej v Brne, keď mal 15 rokov, videl ešte v detských rokoch hrávať hokej Bronislava Dandu či Vlastimila Bubníka, keď ešte sotva ako vychádzajúce hviezdičky s veľkým hokejom malého hokejového sveta začínali. „ Ale netajím, nastupovali sme proti nim ako stredoškoláci aj na ragby zápasy“ zareagoval po mojom dobiedzaní ďalšou zvedavou otázkou.

Možno s mojim názorom nebudú mnohí súhlasiť, keď budem verejne tvrdiť, žekedy Bronislav Danda či Vlastimil Bubník hrávali hokej v dnešnej dobe sú zabezpečení na dve generácie dopredu. Boli v niekdajšej Kométe Brno i vo svetovom hokeji hokejovými super hviezdami a múdrymi, učenlivými, ale skromnými ľuďmi.

„Nemôžem tvrdiť, že som s nimi hokej hrával. I keď sme proti ním, vtedy o niečo starším chlapcom ako študenti strednej školy na ľad nastupovali. To máte tak isto, ako aj dnes podaktorí nastupujú do hokeja z rôznych príčin a dôvodov“ – skonštatoval Ondrej Petráš, znova sa po mne raz skúmavo pozrel, lišiacky hodil pod nos úsmev vlastných bohatých životných skúseností a načúval ďalšej mojej otázke. Poprosil som ho či by mi neprezradil meno a priezvisko aspoň jedného svojho učiteľa, ktorý ovplyvnil jeho život.? V takom momente sa na mňa znova skúmavo pozrel, aby vyriekol s úctou a pokojom, ale. Tuším, aj hrdo::

„Pán učiteľ Pavol Polák. Ten povedal môjmu otcovi , keď som vyrastal na Záhorí, že ovládam matematiku a bolo by užitočné dať ma študovať na stavebnú priemyslovku. Vtedy, v období po II. svetovej vojne pomáhali vyberať talentované deti na stredné školy našim rodičom aj učitelia, ktorí boli v Skalici, Šaštíne, teda v prostredí kde som ako dieťa rástol, skutočnými autoritami.“

Ondrej Petráš išiel na prijímacie pohovory so Bratislavy. Pre nedostatok miesta nastúpil na stredoškolské štúdiá však do Brna.

„Na izbe nás bývalo dvanásť. Rusíni od Medzilaboriec, Maďari z juhu Slovenska, ale aj od Lučenca. Dodnes mám v živej pamäti spolužiaka Jana Kečkeméthyho...Oj, všeličo sme vtedy prediskutovali. Hej, zavše sme si zahrali aj futbal, ale starali sme sa o robotu. Ja som nastúpil po ukončení strednej školy do podniku Pozemné stavby Nitra, ktoré okrem iného zabezpečovali výstavbu sídliska v Žiari nad Hronom. V 1955 roku som sa počas vojenskej základnej služby stal delostrelcom v Plzni a neverili by ste, ako som vtedy túžil, doslova chcel ísť pracovať k „pétepákom“. Pochádzal som z chudobnejšej rodiny. Peniaze na živobytie sme veľmi potrebovali. Veď doma žili ešte moji traja mladší súrodenci.“

Po skončení základnej vojenskej služby nastúpil ako asistent stavbyvedúceho v podniku Priemstav Bratislava na stavbách v Senici. Po siedmych mesiacoch v tomto podniku začal pracovať ako stavbyvedúci na prvej stavbe Liehovar Leopoldov. Ako stavbyvedúci pracoval na stavbách Kovové tkaniny Brezová pod Bradlom, Sklady ŠHR vo Vígľaši, VUMA Nové Mesto nad Váhom, OŽO Nové Mesto nad Váhom, Vzduchotechnika Nové Mesto nad Váhom, Sódovkáreň Nitra a Plastika Nitra. A odtiaľ v roku 1966 namieril svoju cestu do Levíc na výstavbu Bavlnárskeho kombinátu. V tomto podniku pracoval ako investičný pracovník až do úspešného uvedenia diela do prevádzky.

Písal sa rok 1966 a v ňom začal obohacovať svoj športový príbeh aj Ondrej Petráš. V Leviciach, kde hrávali v tom čase kvalitnú hádzanú šikovné dievčence, kde začal rozpisovať riadky svojej kroniky i hokej na amatérskej úrovni a dominantným bol futbal. V meste, kde sa darilo a stále darí aj basketbalu, mu Milan Kosnovský povedal, že už fungujú tréningy hokejových žiakov a keď chce, môže prísť na tréning aj so svojim synom. Chlapcov trénoval Štefan Pajerský z Tlmáč. Iste by sa dalo pospomínať i mnoho ďalších nie len hokejových súvislostí. Podstatné bolo, Ondrej Petráš už v roku 1988 pomáhal ako vedúci mužstva žiakov Milanovi Kosnovskému v krajskej súťaži.

Dejiny hokejových Levíc sú priblížené na stránke súčasného hokejového prvoligistu, ktorý začne svoju hokejovú sezónu 2019/2020 za celkom iných podmienok a v inej atmosfére súčasného života ako bola tá minulá.

Ak na tomto mieste pripomenieme, že v marci 1991 začali hrať v Leviciach ženský hokej musíme napísať aj to, že na 1. majstrovstvách Slovenska v Topoľčanoch obsadili Levičanky 5. miesto, ale už v roku 1993 skončili v súťaži na historickom 2. mieste, keď vo finále prehrali s hráčkami Dubnice. Družstvo žien skončilo svoje pôsobenie po skončení súťažného obdobia 2004/2005.

Od roku 1993 až do roku 2003 HK VTJ súťažil v 2. hokejovej lige Slovenskej republiky. Za hokejový oddiel VTJ Levice hrávali vynikajúci hráči, ktorí v neskoršom období pôsobili aj ako reprezentanti Slovenska (Jozef Daňo, Juraj Kledrowetz). Dobré výsledky družstva vojakov zvýšili popularitu ľadového hokeja v meste a jeho okolí.

V období rokov 1993-1996 sa niektorí „tiež športovci“ pohrávali s myšlienkou prestavať zimný štadión na viacúčelovú športovú halu na čo bol vypracovaný aj „zaujímavý“ drahý stavebný projekt. Ten uvažoval vyhnať hokejistov z haly na vonkajšiu vedľajšiu ľadovú plochu. Tlak funkcionárov hokejového klubu, zdravý rozum poslancov vtedajšieho mestského zastupiteľstvaa primátora mesta viedol v roku 1996 k rozhodnutiu dostavania Zimného štadióna podľa pôvodnej dokumentácie. V máji 1998 bol Zimný štadión slávnostne odovzdaný do užívania pre širokú verejnosť.

V roku 1998 obnovil svoju činnosť aj Hokejový klub Levice. Zámer mestského zastupiteľstva dostavať Zimný štadión v roku 1998 výbor HK Levice využil a v spolupráci so IV. Základnou školou Pri Podlužianke založil športové hokejové triedy (ŠHT) pre súťažný ročník 1997/98. Vstupom do systému ŠHT začali aj v Leviciach zvyšovať kvalita výchovy žiakov v ľadovom hokeji. Žiaci začali hrať najvyššiu súťaž v žiackej kategórii v Slovenskej republike. Dorastenci začali hrať 1. ligu, juniori postúpili do 1.ligy a seniori hrali druhú ligu.

Levice mali v súťaži seniorov dve družstvá a to HK VTJ Levice a HK Levice. Po skončení spolupráce s armádou v oblasti hokeja pôsobí ako nástupca HK VTJ Levice od roku 2003 Hokejový klub Levice. O tom všetkom je v dejinách veľa zaznamenaného.

Keďže sa mi podarilo komunikáciou na mnohých slovenských štadiónoch potvrdiť presvedčenie – dejiny hokeja píšu ľudia, preto sú podstatnejšie pre čitateľa ich vyjadrenia, reč ich srdca, úprimnosť ich slov o všetkom čo bolo, ale možno i ich vízie a odvaha ako vidia budúcnosť, než samotné dosiahnuté gólmi či bodmi. Dovolil som si začať takým osobnostným íverom práve zo súčasného levického hokeja a o súčasnom hokeji nie len samotných hokejových Levíc.

Ondrej Petráš svojim osobným úsilím výrazne ovplyvňoval mnohé, čo sa v hokejových Leviciach udialo. Samozrejme, za pomoci iných. Kolektívnym poňatím patril medzi tých, ktorí pozitívne ovplyvňovali hokejový systém v klube, meste, nadväzovali spoluprácu, študovali, vzdelávali sa, diskutovali.Tvorivým spôsobom ovplyvňovali prostredie, v ktorom budú vítať už o niekoľko týždňov hokejové mužstvá zvučnejších názvov.

Ondrej Petráš tvrdí, že všetko toto bude môcť pozitívne ovplyvňovať iba ďalšia tvorivá spolupráca. V takej náročnej úlohe však musí dokázať každý člen z tvorivého kolektívu v prvom rade nastaviť zrkadlo sebe samému, aby mohol úspešne a objektívne pozitívne pretvárať súčasný hokejový svet.

Patrí sa k tomu dodať – toto napísané autorizoval Ondrej Petráš v predvečer svojich 83 narodenín. Blahoželáme mu pri príležitosti jeho narodenín ešte veľa krásnych rokov pri nádhernom slovenskom hokeji prežívaných v dobrom zdraví v športovom a objektívne fungujúcom fair – play hokejovom prostredí.

Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
Ani v hokeji nie je pokrok dielom náhody. Tvaruje ho história. Preto také snímky akú uverejňujeme na úvod tohto textu. Táto pripomína veľkosť človečiny jubilanta Ondreja Petráša (druhý zľava) ktorému poďakoval pri príležitosti jeho okrúhleho životného jubilea vtedajší prezident Slovenského hokejového zväzu Martin Kohút (tretí zľava) a vtedajší generálny sekretár SZĽH, bývalý skvelý dlhoročný hokejový obranca. Róbert Pukalovič. Prvý zľava je na snímke Ladislav Szuťányi , ktorý v hokejových Leviciach pracoval vo dvojici s Ondrejom Petrášom azda najdlhšie zo všetkých žijúcich hokejových funkcionárov HK Levice.Funkciu predsedu HK Levice vykonával plných 13 rokov a v hokejovom živote Levíc aktívne pracuje doteraz.
Foto: archív SZĽH

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com