ivan labansky

Len nemnohí hokejoví fanatici sa vydali dlhodobou cestou za pokusom dať na papier hokejové dejiny Košíc. Ešte menej z nich si trúflo preniknúť do množstva životných príbehov, vďaka ktorým boli a sú hokejové dejiny mesta písané. Keď Alexander Dumas starší na margo písania histórie povedal, že história je iba akýsi klinec, na ktorý vešia svoje príbehy, od mnohých odporcov sa mu dostalo posmeškov. Tvrdili, že jeho vydavateľstvo je továrňou na romány. Hlavne preto, lebo zamestnával pomocníkov. Literárni vedci s odstupom viacerých storočí bádaním dosvedčili, že nie všetko, pod čím je Dumas podpísaný, verne odráža historickú pravdu. Jeden z najplodnejších spisovateľov, akí kedy žili, počas svojho života na také poznámky nereagoval, teda ich ani nevyvracal.

Prečo taká poznámka v úvode eseje o Ivanovi Labanskom, ktorý je jedným z mnohých žijúcich pamätníkov o košickom hokeji? Význam slova Labanský (labanecký) podľa Slovníka slovenského jazyka znamená mušketier, a keďže A. Dumas starší o mušketieroch písal, Ivan Labanský, pre zmenu dlhodobo zhromažďoval a ukladal na papier starostlivo hlavne štatistiky súvisiace s osobnosťami košického hokeja, dovolil som si také netypické premostenie.

Pri písaní hokejových dejín Košíc treba vnímať, že dejiny druhého najväčšieho mesta Slovenskej republiky, metropoly východného Slovenska, niekdajšieho hlavného mesta Horného Uhorska, hlavného strediska protihabsburských stavovských povstaní a zároveň sídelného mesta sedmohradských kniežat, protitureckej pevnosti, medzinárodnej kupeckej metropoly a druhého slobodného hráľovského mesta stredovekého Uhorska, neboli tiež písané len tak, z večera na ráno, za mesiac, rok. Košice sa vyvinuli z trhovej osady slovanského pôvodu, na náplavnom kúželi sútoku rieky Hornád a Črmeľského potoka.

Kým prvá písomná zmienka o Košiciach pochádza z roku 1230, tá prvá hokejová v súvislosti s Košicami až z roku 1921. Viackrát sme sedeli v jeho pracovni, na staručkom Zimnom štadióne Lokomotívy Košice a rozprávali na tému dejinných vývojových udalostí košického hokeja. Zavše sme odbehli k niektorému z množstva hokejových príbehov, osudov vo svete známych, ale i menej známych hráčskych, funkcionárskych, rozhodcovských i fanúšikovských osobností, aby sme v konečnom dôsledku ctili košický hokejový historizmus ako seriózny prístup ku košickej hokejovej vývinovej a vývojovej skutočnosti v jej dejinnej premenlivosti. Snažili sme sa pritom vždy rešpektovať dejinné situácie, fakty, atmosféru, regionálne hokejové premeny a tak sme bežným hovorom prelietali od divíznych hokejových mužstiev Prešova, Spišského Podhradia, Lokomotívy Košice, Krompách, Šariša, Spišskej Tepličky, Jarovníc a Spišskej Novej Vsi prostredníctvom vývojových etáp hokeja Dukly Košice, VSŽ Košice, HC Košice do hokejového diania Vysokých Tatier, Popradu, Michaloviec, Vranova nad Topľou, Humenného, Trebišova, Gelnice, Helcmanoviec, Vyšného Opatského, Letanoviec, Rožňavy, Kežmarku a potom i do Strážskeho, alebo iných končín nášho, bohatou históriou opradeného slovenského Východu.

Prvé vážnejšie zastavenie v rozhovore s Ivanom Labanským bolo v Prešove, lebo tam uzrel svetlo sveta 19. októbra 1942. Potom prišiel na rad Kysak, , kde vyrastal v rodine prednostu železničnej stanice a hrával futbal a na zamrznutých ramenách rieky Hornád robil prvé hokejové oblúky s hokejkou zavše vyrúbanou aj zo stromu. Náležite upravenou, aby sa podobala tej pravej. Ked skončil ôsmu triedu, šiel študovať na Strednú priemyselnú školu stavebnú a zememeračskú a tam prišli i jeho prvé hokejové dotyky z Košicami. Spočiatku hrával hokej, ešte ako dorastenec pod odborným vedením majstra odborného výcviku Janderu za Stredné odborné učilište strojárske Košice, kde sa sám prihlásil, lebo tam pôsobil aj jeho bratranec Ondrej Labanský.

„Keď som prestúpil do Lokomotívy Košice, tá mala dve hokejové mužstvá. Obe boli takmer vyrovnané a hrali na úrovni krajských súťaží, divízie. František Raich, Marián Piro, Matej Matysko, Stano Dorčák, Július Kovácz, Karol Schwartz i mnohí ďalší písali vtedy hrou jej hokejové dejiny“- zalovil v pamäti mien, keď som ho nabádal otázkami k takému úkonu. Keďže som počas debaty s ním zacítil ako vysiela energiu pre telo a balzam na moju dušu, snažil som sa venovať čoraz viac vyváženosti a rozvážnosti jeho slov.

Dostali sme sa napríklad aj k Lajčimu Ficzerajovi, známemu časomeračovi košického hokeja, ktorý sa svojimi postojmi, svojim konaním a zápalom stal jeho nezabudnuteľným symbolom. Pozorný človek si isto v rozhovore s Ivanom Labanským všimne, že dobre pozná hodnotu svojej práce,o ktorej dokáže rozprávať úprimne, slušne a poctivo. O to viac vie pútavo rozprávať aj o hodnote iných ľudí. Tí, ktorí ho dobre poznajú mi o ňom prezradili, že taký je aj v každodennom živote. Hovoril pritom aj o tých, s ktorými hrával hrajúci tréner VSŽ Košice Karol Pažitný v sezóne 1968/1969 v „B“ mužstve a preto spomenul napríklad znova Karola Schwartza , Štefana Kyselicu či P. Kostúra z Popradu. Vycítil som, že už rečou sa snaží stmeľovať kolektív a snaží sa správať demokraticky. Nadhodil aj niekoľko konkrétnych pokusov po zmierňovaní neobjektívnych a neucelených stanovísk,vydávaných za jediné poravdivé, pri písaní ucelenej histórie košického hokeja. Svojimi výpoveďami pritom obrusoval názory podaktorých funkcionárov, ktorí buď zabúdajú, alebo nechcú verejne demonštrovať zásluhy množstva ľudí, hlavne špičkových hráčov, na rozvoji kvality košického hokeja.
„To sa nedá takto písať históriu, aby sme sa nedotýkali v širších súvislostí života a pôsobenia v košickom hokeji jeho veľkých hviezd. Taký Kolláth, Brunclík, Jano Faith, V. Lukáč, I. Liba či ďalší v nej musia mať viac miesta než ostatní hokejovo, výkonnostne menší, slabší. To nie je o nadbiehaní či poplatnosti. O tom história nemôže byť. História hokeja musí byť aj o praktickej pomoci skúsených, o metodike veľkých hviezd začínajúcim deťom konkrétne na ľade“ – skonštatoval, aby popri tom filtroval ďalšie mená z dávnej minulosti. Napríklad trénerov Júliusa Bardoša či Ladislava Meška z Prešova, s ktorými si zvyšoval v roku 1964 svoju trénerskú kvalifikáciu. Zaspomínal aj na svoje trénerské časy pri žiackom a dorasteneckom kolektíve VSŽ, kde trénoval Mariána Štefanoviča, Dušana Kapustu Mariána Repaského či Jožka Lukáča, ba nezabudol ani na Stanislava Stankócziho a Ivana Jesenského.

„Košický hokej prešiel za obdobie počas svojej vývojovej éry množstvom zmien, množstvom vývojových etáp. Mnohé z nich mám podchytiné presne, iné menej presne, ale to neznamená, že budem spomínať iba Františka Kollátha, Jána Selveka, „deda“ Závěšického či Maťa Korvína z Popradu. K tým môžem smelo dopísať, že vo mne dodnes živia spomienky na ich kamarátskeho ducha, ktorým sa v Košiciach pri hokeji , ale aj v osobnom živote prezentovali, ale napríklad pri výsledku 13:1, ktoré zaregistrovala košická Dukla ešte počas svojho pôsobenia v divízii ma to nutká automaticky vyslovovať mená Kvasnica, Černický, Vyletel, Hossa, Tibor Ágh, Bouška, Kríž, Tunka, Opichal, Ressler, Mokrý, Harazím, Markúzzi, Ivan Fruhauft, Landman, Termer, Šikl, Hajduk, Hoštický, Longauer, Dratva. V spojitosti s prechodom jedného družstva Lokomotívy do Dukly Košice, ktorá sa stala pokračovateľom histórie je potom priam potrebné spomínať a obohacovať spomienky na postoje a prácu Ing. Jaroslava Knižku, vtedajšieho riaditeľa VSŽ Košice, ing. Ladislava Šárošiho, ktorý bol ekonomickým riaditeľom toho istého oceliarskeho giganta vtedajšej Československej republiky, ale aj ďalších funkcionárov, napríklad plk. Jána Kovaľa či pplk. Jána Tarabčáka. Dokonca by sa oplatilo v súvislosti s činnosťou Lokomotívy pátrať aj po konkrétnych funkcionárskych aktivitách niekdajšieho ekonóma klubu hokejovej Lokomotívy Ing. Pafčugu či majora Švábovského.“

Mnoho ďalších historických, štatisticky významných informácií ponúkol svojim videním, poznaním i svojim osobným pričinením v hokejovom živote Košíc a celého východoslovnského hokejového regiónu Ivan Labanský. Menej priestoru sme venovali v debate jeho úspešnému trénerskému pôsobeniu pri federálnej reprezentácii 16 – 17 ročných chlapcov v dresoch Československa, ba ešte menej pri reprezentácii 18 ročných dorastencov v dresoch Slovenskej republiky, s ktorými ako tréner postúpil zo skupiny „C“ až do „A“ skupiny vtedajších majstrovstiev Európy. Pritom mená Handzuš, Zedník, Ország, Juraj Faith a ďalšie, ktoré sa o tento úspech zaslúžili, sú dnes dostatočne známe celému hokejovému svetu.

Dohodli sme sa však na jednom pevnom bode, že bude v oblasti hokejovej štatistiky a všetkých uverejnených štatistických údajoch spoluautorom tejto knižnej publikácie, v ktorej čítate aj tento skromný pokus o jeho, hlavne, ľudský profil. Nevyužiť jeho usilovnosť, precíznu prácu s hokejovým faktom, osobné poznanie, jeho veľmi silné a vysoko inteligentne sprístupňované niekoľko rokov sústavne doplňované argumenty, štatistiky, fakty o hráčoch a udalostiach v košickom a východoslovenskom hokeji, by bolo na škodu každého pokusu o priblíženie tejto histórie.

Osobne sa domnievam, že každý z nás, ktorého zaujíma akákoľvek história, je ďaleko mocnejší, historicky podkutejší, než si o sebe myslí. Potrebuje len spoznať svoju opravdivú silu. Nuž a Ivan Labanský mi práve takú svoju silu, hokejovú, historicky úžasne bohatú, funkčnú a nezastupiteľnú - ponúkol. Sčasti aj týmto, dosť netypicky napísaným hokejových príbehom.

Jozef Mazár

Popis k fotografii:
Bývalý slovenský hokejový útočník, Peter Bondra, ktorý vynikal rýchlym korčuľovaním a patril k najúspešnejším zakončovateľom v NHL, akoby chcel vyslyšať názor Ivana Labanského: Výraznou mierou pomohol slovenskej reprezentácii k zisku titulu majstra sveta.
Snímka: Marek Čecho

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com