dobias venglos ondrus adamec capkovic

Dňa 24. decembra 2018 obletela futbalový svet smutná správa. Futbalový svet opustil fenomenálny ostrostrelec Jozef Adamec, ktorý začal dávať futbalové góly za žiakov Vrbového, dedinky pri svetoznámych slovenských kúpeľoch Piešťany. V šestnástich rokoch ho tatko Malatinský prijal do futbalovej školy slávneho Spartaka Trnava, v drese ktorého dosiahol najvyššie futbalové méty.

Keď hral Jozef Adamec 2 roky za Duklu Praha, ktorá začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia vyhrala v tom čase slávny Americký pohár, písal už nádherné riadky svojej bohato vyšperkovanej futbalovej kroniky. Ako devätnásťročný „bažant“ sa po prvý raz radoval medzi seniormi zo zisku titulu majstrov Československa medzi skvelými futbalovými seniormi, aby o rok na to, vo futbalovej sezóne 1962 – 1963 zažil repete tejto nevšednej futbalovej udalosti v drese Dukly Praha. Keď som ho ako 13 ročný sledoval na pražskom Strahove vo štvrťfinálovej odvete vtedajšieho Pohára európskych majstrov medzi 45 000 prítomnými divákmi, v zápase proti slávnej Benfike Lisabon netušil som, že v roku jeho šesťdesiatych narodenín mu prečítam svoje verše zložené na obdiv jeho futbalovej slávy. Sú zaknihované v publikácii Atak hviezd na Hviezde.

Napriek mladému veku už ako dvadsaťročný mal vo svojej zbierke striebornú medailu z MS v Čile, kde nastúpil v drese Československa v troch dôležitých zápasoch skupiny vo Viňadel Mar proti Brazílii, Španielsku a Mexiku.

„Veľmi som si v Dukle i reprezentácii rozumel vtedy s Pepom Jelínkom asi preto, lebo sme si boli vekovo i ľudsky blízki. Je pravda, že už vtedy som si zvykol vravieť ľuďom vôkol seba do očí presne to, čo som si myslel. Podaktorí možno aj niekedy potom tvrdili, že im chcem krivdiť, ale ja som rozprával vždy to, čo cítilo moje futbalové srdce“ – zdôveril sa vo chvíli blížiacich osláv svojej šesťdesiatky po jednom z bežných tréningov bohatou históriou opradenej slávnej futbalovej Trnavy. Mnohí hovorili, písali, konštatovali, že jeho úprimnosť prechádzala niekedy až v drzosť, často balansovala na hrane maléru.

„Neznášal som skrivodlivosť. Vo futbalových dresoch ako hráč i tréner som jej zažil dosť a na futbal som mal svojský pohľad. Na večnosť si budem vážiť moje roky strávené v kruhu futbalistov nášho tatka Malatinského v Trnave, ale rovnako s úctou spomínam aj na obdobie v slávnej Dukle Praha vedľa skvelých futbalových osobností Josefa Masopusta, Svätopluka Pluskala, Ladislava Nováka, Jaroslava Borovičku a ďalších “ – zareagoval, keď som ho vtedy požiadal o jeho návraty do svojich dávno prežitých futbalových rokov jeho pestrej a nevšedne žitej mladosti.

„Počul som, že v Dukle Praha vás presviedčali, aby ste podpísali vojenčinu. A na Juliske v Prahe zostali. Od tej doby sa medzi fanúšikmi traduje verzia, ktorá bola publikovaná aj v tlači, že ste boli aj v tomto prípade svojský“ – opýtal som sa ho vtedy, počas veľmi príjemného rozhovoru a spoločného obedu, na ktorý ma v Trnave pozval.

„Vo futbale sa o tom toho nahovorilo a ešte nahovorí mnoho. Veď aj vrcholový futbal robia len ľudia. Dukla Praha, Slovan Bratislava, Spartak Trnava i ďalšie mužstvá mali vo svojich radoch zaujímavých a skvelých futbalistov a rovnako zaujímavých a futbalovým životom ošľahaných funkcionárov. Ako mladý chlapec som sa mal možnosť všetkému možnému i nemožnému priučiť. Sám si seba ani po rokoch neviem dobre predstaviť ako futbalistu, vojaka v ďalšej činnej službe...“ snažil sa mi vtlačiť svoj pohľad na situáciu vôkol jeho vtedajšieho prestupu do Slovana Bratislava.

Od predsedu FK Dukla Praha Rudolfa Koceka som mal možnosť počuť jeho verziu na chcenie či nechcenie zostať v Dukle. Nikdy som si nekládol úlohu byť v práci športového žurnalistu vyšetrovateľom. A tak, keď mi Jozef Adamec vtedy v Trnave povedal, že aj za čias jeho trénerského pôsobenia v Dukle Banská Bystrica kolovali o jeho komunikácii s vtedajším veliteľom futbalu pod Urpínom, plk. Ivanom Čiernym rôzne chýri a zaručené správy, iba som sa usmial a skrútol reč na varenie v bežnej domácej kuchyni. Pán Jozef Adamec znova zareagoval svojsky.

„Samozrejme, že viem si niečo uvariť. Napríklad aj čaj a párky“... Šibalsky sme sa usmievali, lebo sme cítili, že priateľský vzťah tohto velikána futbalu nezmenili rôzne situácie jeho pôsobenia ani k pražskej ani k banskobystrickej Dukle. Jozef Adamec sa ako futbalista tešil okrem dvoch titulov majstra republiky, ktoré získal s Duklou Praha zo zisku majstrovského titulu svojej vlasti ešte 5 krát.

Za reprezentáciu Československa odohral 44 medzištátnych zápasov a vsietil v nich 14 gólov. Na celej zemeguli žili do decembra 2018 len dvaja futbaloví kanonieri, ktorí dokázali dať slávnej futbalovej Brazílii v jednom zápase 3 góly. Prvým z nich bol práve Jozef Adamec, ktorý rozvlnil brazílsku sieť pred vďačným publikom na bratislavských Pasienkoch 23. mája 1968, kedy dosiahol hattrick. Jeho husársky kúsok zopakoval Talian Paolo Rossi. Člen Klubu ligových kanonierov Československa dal počas svojej futbalovej kariéry 170 ligových gólov. Svoj futbalový život spojil hlavne so slovenským futbalom. Po ukončení svojej hráčskej kariéry viedol z trénerskej lavičky okrem iných mužstvá Dukly Banská Bystrica, Interu Bratislava, Dunajskej Stredy, Tatrana Prešov, Slovana Bratislava, Spartaka Trnava, prvoligovej Petržalky a slovenskej seniorskej futbalovej reprezentácie.

Fenomenálny Jozef Adamec má svoju futbalovú kroniku napísanú svojim životom s futbalom i mimo neho. Jeden z pamätníkov, Ľubo Janík z Banskej Bystrice, mi vo chvíli návratov k futbalovému životu legendy, ktorá opúšťa rady tých, ktorí svojimi životmi píšu ďalšie udalosti okrem iného povedal:

„Skutočne detailne sotva niekto dokázal a dokáže opísať život fenomenálneho Jozefa Adamca. Ak sa o to úprimne pokúšal a pokúša, stojí za to stráviť s takým človekom čas. Futbalová cesta Jozefa Adamcami vždy bude pripomínať svetovú futbalovú veľkosť i jedinečnosť. Až monumentálnu.“

Jozef Adamec v spojení s futbalom zostane pre moju maličkosť pôsobiť tak ako keď si pustím z vážnej hudby Mozarta a z populárnej Karla Gotta. Majstrovsky, svojsky, vždy „adamcovsky“ . Možno aj preto, že keď som ho poprosil, aby mi vyrozprával príbeh, ktorý ním prežitý nebol ešte publikovaný, nerobil okolky.

Zvykli mi vravieť Hatrlo. Vtipní a vynaliezaví chcú vymyslieť všetko. Aj za cenu, že to vtipné a pravdivé nemusí vôbec byť. Keď sme boli na slávnom zájazde počas Amerického pohára s Duklou Praha v New Yorku, išli sme si kúpiť vo vtedy slávnej a ospevovanej Amerike svetielkujúce autíčka. Vrátili sme sa do hotela, v ktorom sme bývali, zamkli sa v kúpeľni so spoluhráčom, lebo tam bola tma a hrali sme sa. Zabudli sme aj na poradu pred zápasom so slávnym FC Santos. Vedenie Dukly a tréner Vejvoda boli nešťastní z toho, že sme mužstvo opustili a emigrovali ako to podaktorí zvykli v tom čase robiť. Porada trénera a taktické rady skončili, tréner Vejvoda išiel ešte raz skontrolovať našu izbu a zistil, že kúpeľňa je uzamknutá. Silno zabúchal na jej dvere. Otvoril som icha vyriekol: „ Hrali sme sa s autíčkami...“ V autobuse, spoločnom tak pre hráčov brazílskeho FC Santos a naše mužstvo na finálový zápas turnaja sa ozýval živý spev Gilmara, Pelého, Maura i ďalších veličín vtedajšieho svetového futbalu. A naši hráči? Zavtipkovali si na môj účet: „Jožko Hrajko, budeš sa môcť zahrať aj s futbalistami z Brazílie.“ Finálový súboj sme vyhrali 4:3. Domov sme šli veselí my, s logom Dukly na prsiach i víťazným pohárom a mne prischla ďalšia prezývka: Jožko Hrajko“.

Vo chvíli nekrológu o Jozefovi Adamcovi prichádza zaspomínať si aj na neopýtané a preto Jozefom Adamcom pre fanúšika futbalu mojou publicistikou nezaznamenané: Ako by asi znášal súčasné škandály a aféry, ktoré stále dnes žijeme? Ako by reagoval v takej chvíli na starnutie svoje a hviezd svetového futbalu, ktoré jeho označovali za skvelú a jasnú hviezdu streleckého futbalového neba?

Viaceré nemecké médiá začínali o jeho smrti smutné správy aj takto: „Futbalový svet opustila jedna z veľkých postáv svetového futbal, Slovák Jozef Adamec...

A epilóg k veľkému smútku nás všetkých, ktorí sme sa ho snažili spoznávať?...

„Keď vianočný stromček do tmy žiari,
chcel by som svetu jeden veršík Vašimi slovami, pán Adamec zanechať,
nech všetkým v živote zvlášť pri futbale v tvári
láska a reč úprimného srdca futbalovou umnou hrou neprestanú hrať.

Keď vianočný stromček do tmy lúče jasu svetla žiari,
ani vo futbale nemá každý to, čo by si úprimne prial
smutné slovo stráca tóninu, živú mimiku z Vašej tvári
náš slovenský futbal si nie raz svárom, nepokojom aj vlastný gól do vlastnej siete dal.

Keď vianočný stromček do tmy žiari,
prichádzam slovami z dielne vášho srdca radosti
vyslovili ste ich v našej debate vtedy s vážnosťou vo Vašej tvári
dávajme všetko dobré, kvalitné, hlavne perspektívne, užitočné aj futbalom Slovensku serióznej, od srdca vážnosti!
Takých synov rodilo Slovensko za čias našej mladíckej futbalovej doby,
prekvitala úprimná láska, nech aj dnes priateľstvo, majstrovský kumšt , vľúdne slovo a hlavne užitočný skutok zdobí !

Formou nekrológu pre internetové portály
Športlandia .sk a Svet športu.sk
redakčne pripravil Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
Fotografia nevšedná. Veľké osobnosti svetového futbalu z reprezentačnej lavičky futbalového Československa. Zľava do prava: Karol Dobiáš, Jozef Vengloš, Anton Ondruš, Jozef Adamec a Jozef Čapkovič. Štyria majstri Európy z Belehradu 1976 ( tréner Vengloš, Dobiáš, Ondruš, Jozef Čapkovič) strieborný medailista z MS v Čile 1962 ( Jozef Adamec) a okrem toho aj čestný prezident Únie európskych futbalových trénerov ( Jozef Vengloš).
Foto: archív Športlandia.sk