medvid ferguson

Východné Slovensko. Dávna liaheň vynikajúcich futbalistov. Mnohí z nich obliekali dresy slávnych prvoligových mužstiev ktorí hrávali nielen za prvoligové kluby v Prešove a Košiciach, ale aj v Bratislave či v slávnych českých prvoligových mužstvách. Vravíte, že chcete príklad ? Nech sa páči. Ján Medviď, rodák z malebnej obce Stročín v okrese Svidník.

Medvid s vnukmi

S vnukmi, Na snímka zľava do Maxim, Teo, Ján Medviď a Oliver. Foto: archív Jána Medviďa/p>

Prečo práve tento futbalista? Možno aj preto, lebo v jednom bežnom rozhovore nám povedal okrem iného aj toto: „Tam, kde sú pre futbal a radosť z pohybu, ale aj pre plnenie každodenných povinností srdcia široké, sú dokorán otvorené aj futbalové brány.Tie moje mi dovoľovali vyhnať statok z domu na pašu a pri kravičkách, keď sa pásli, naháňať v rodnom Stročíne aj to malé okrúhle čudo. Malo to vtedy, po vojne v päťdesiatom prvom, druhom i neskôr ďaleko od dnešnej futbalovej lopty, ale taká bola v tom čase moja „kravská futbalová akadémia“. Až počas štúdií na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Prešove som okúsil opravdivý futbalový tréning,“

Ján Medviď vie s úctou a uznaním spomínať na svojich rodičov, ale i ostatných členov dnes rozvetvenej, úspešnej rodiny.

„Náš starý otec, Samuel Medviď, prišiel do Stročína v roku 1908, keď mal náš otec Gregor štyri roky “ iste prezradí aj vám, ak sa ho na to opýtate. A potom jedným dychom dodá.

„Starší brat Michal hral ligu skôr ako moja maličkosť, ale všetkému predchádzali iné, dnes len pre spomienky existujúce udalosti v našej rodine. Spolu so starým otcom prišli do Stročína aj jeho bratia Ján a Maxim, tiež sestra Eva. Zostalo mi v pamäti, že sme bývali v dome číslo 66, bol to obytný dom s hospodárskymi staveniskami a záhradou. Otec zomrel v roku 1975, matka v roku 1999. Na hrobe má otec epitaf: Kríž som ctil, kríž som znášal, pod krížom som pokoj našiel... Nič lepšie nevystihuje jeho život, prácu, pokoru, ale aj postoj k hodnotám. Otec bol čestný a pracovitý človek, gazda, hospodár a furman. Najväčšou láskou mu boli kone a les. Pomáhal ľuďom s drevom a pri žatve v Stročíne, ale aj inde. Robil to s láskou. Odmena za to bola taká, že ho označili za kulaka a v päťdesiatych rokoch bol dvakrát vo väzení. Po bitkách a elektrických šokoch bol fyzicky a psychicky zlomený. Takmer dva roky trvalo, kým sa z toho pozviechal. Bolo to najťažšie obdobie v rodine. Iróniou je, že potom skončil s lopatou v ruke pri budovaní Východoslovenských železiarní v Košiciach. Ľudia ho mali radi, bol to rozvážny a veľmi dobrý otec. Matka má na hrobe epitaf: Práca a námaha bol celý váš život. Nech vám Boh dá za to ľahký odpočinok... Charakter, pracovitosť a nezlomnosť matky sa najviac prejavili v najťažšom období, keď s nami zostala sama. Sestra Jarmila a brat Michal odišli do školy v Prešove. Nebolo peňazí na internát, tak bývali u známych. A predsa sa mama nevzdávala. Stačilo nám to, čo dochovala na dvore a dopestovala v záhrade. Často spomínam na jej plač. Pamätám si, keď otca druhýkrát zobrali do väzenia, zobrala ma do náručia a s plačom povedala: Chlopče, cobudzemerobic? Potom dlhý čas robila ako dojička v JRD... Ale nie vždy sme mali pochopenie v rodine. Keď sme s bratom Mišom kopali akože do brány, to boli vráta od stodoly, tak nás otec okrikoval: „ Čo teľko do tej guľi kopece... Čo vás uživí ta guľa?“

tamara karate 2 lr

Vnučka Tamara po jednej z prestížnych súťaží v karate s kvalitným obsadením v rámci Pohára Európy na stupni víťazov. Foto: archív Jána Medviďa;

Mama zase očakávala, že keď príde zo školy, pomôže pri prácach okolo domu, či pri pasení kráv, alebo robote na poli. Večer býval unavený, učil sa pri lampáši... Sám na toto obdobie spomína aj takto: „

Keď som kopal s tou guľou pri našom dome – bol tam taký chodníček a z tej strany bolo malé sklenené okienko – tak som si dával pozor, aby som to okienko nerozbil. Už vtedy som sa snažil presne trafiť loptu, aby išla tam, kam som chcel. Odvtedy sa všetko zmenilo, vidím to na svojich vnukoch. Sú to mestské deti. Možno im chýba maštaľ, lopata, ísť na pole, pozbierať drevo, chlieb s masťou a cibuľou., Žiadne farebné presladené pitie, Náš pitný režim bol z potoka, alebo z Ondavy. Tá chudoba bola na niečo dobrá.“

Reč futbalistu opradená vzácnymi futbalovými udalosťami v československej futbalovej reprezentácii, ale hlavne v slávnom Slovane Bratislava je pozoruhodná a potrebná pre zápisy do historických análov. Už aj preto, lebo so štátnym znakom na prsiach odohral celkom 11 medzištátnych stretnutí medzi seniormi a v drese slávneho Slovana bol váženou osobnosťou už vtedy, keď zo Slovana odišiel na vojenskú základnú službu do armádnej Dukly Banská Bystrica.

Ani Dukla nebola pre Jána Medviďa pripravená hneď. Nechajme chvíľu znova rozprávať samotného Jána Medviďa, ktorý iste už iným pri iných príležitostiach povedal to, čo rozprával aj nám. Tým, ktorí sa ho dotýkali ráno na deviatom poschodí činžového domu na Mládežníckej ulici, kde sídlila Dukla Banská Bystrica, vtedy. V rokoch 1968 – 1970 tam bolo Armádne stredisko vrcholového športu. Prvé na Slovensku. Tam sme sa dozvedali o ťažkých životných podmienkach nášho „spolubojovníka“, o jeho neľahkom detstve. Mladého človeka veľmi citlivého i vnímavého. Jeho život v mladosti bol kutý na kovadline biedy a ťažkých životných situácií, bol naučený, že treba tvrdo pracovať, keď chce v živote dosiahnuť úspech a vymaniť sa zo zlého sociálneho prostredia. Už počas vojenčiny, jeho futbalového pôsobenia v Dukle, ale i neskôr sa to prejavilo aj na jeho ceste za futbalovými úspechmi. Tu sú jeho ďalšie slová:

„Podobne ako moji súrodenci, po absolvovaní základnej školy som tiež odišiel na študovať do Prešova. Tam som absolvoval strednú školu a začal trénovať, ale aj hrávať futbal za Tatran Prešov. Nemal som ani devätnásť rokov, keď som odišiel v roku 1965 do Bratislavy do Slovana Bratislava“ – zdôveril sa lebo vedel, že jeho úspešné štúdium Právnickej fakulty UK a Fakultu telesnej výchovy a športu sú nie len nám známe, ale i širšej futbalovej verejnosti. V Bratislave zapustil korene a založil si tam rodinu. Aké sú však jeho návraty na rodnú hrudu je známe málo. Sám o tom zvykne rozprávať aj takto:

„Vždy keď si spomeniem na moje detstvo v tom najťažšom období, na žobranie s matkou, drobné práce, ako sme chodili na polia kradnúť zemiaky, na hru s handrovou guľou na paši pri kravách, i na školskom dvore spolu s rovesníkmi, tak si uvedomujem, že práve v tom čase boli založené a vypestované zdravé základy môjho života. Ale v tom čase, tesne po ukončení II. svetovej vojny, sme nemali žiadne veľké podmienky na športovanie na akej-takej úrovni. Taká bola realita. Brat Michal už počas štúdií v Prešove začal hrať futbal a to bol aj pre mňa signál, že môžem dosiahnuť zásluhou vlastného zvyšovania futbalovej kvality viac, ako len hrávať dorasteneckú či I. futbalovú ligu Bol to brat, ktorý mi priniesol do Stročína futbalovú loptu. Bol som medzi rovesníkmi kráľ, pretože sme mali riadnu loptu na futbal. Hrávali sme dvaja na dvoch, alebo traja na troch, podľa toho, koľko sa nás zišlo pri pasení kráv a tomu sme prispôsobili taktiku. Zároveň sme si cibrili periférne videnie. Tak som sa ako futbalista postupne vyvíjal, ale pravú futbalovú atmosféru som zažil až v Prešove, na tréningoch a zápasoch tamojšieho Tatrana.

Pamätám sa, ako mi otec raz povedal: „ Kedz mi pujdzeš pomohnuc do lesa s drevom, potom pojdzeme do Prešova na fotbal.“ Tak som prvýkrát videl hrať Slovan, bolo to pre mňa, akoby som bol na Maracane. Keď som hrával za dorast Tatrana, tak sme sa chodievali pred zápasmi s áčkom Tatrana pozerať na hráčov Slovana, Sparty, alebo Červenej hviezdy pred hotel Dukla, kde boli ubytovaní. Obdivovali sme ich úžasne. Bolo to v čase po majstrovstvách sveta v Chile. Naši strieborní medailisti boli pre nás bohovia na zemi.

Ako dorastenec v drese Tatrana som prvýkrát v živote cestoval do cudziny, do poľského Zakopaného, za odmenu po sezóne. A prvý raz ma zobrali s A - mužstvom Prešova lietadlom do Berlína na cyklistické Preteky mieru, kde sme hrali predzápas pred príchodom cyklistov. Vytiahli ma z internátu, ani sa nepamätám, ako som sa obliekol. Išli sme vlakom, prenocovali v Prahe a potom sme išli skoro ráno na letisko bez raňajok, Rudo Pavlovič, jeden z bratov Pavlovičovcov vedel, že som nič nejedol, nuž mi na letisku v bufete zaplatil raňajky. Do dnešného dňa mi v ušiach doznievajú jeho slová: „Janču podz, daj sebe dajaky frištik bo nemaš peňeží...“

Aj v Prešove pôsobili výborní tréneri, ktorí usmerňovali a vychovávali Jána Medviďa pre vrcholový československý futbal. Ján Medviď si spomína nielen na trénerov v Prešove, ale aj v Slovane Bratislava a v reprezentačnom mužstve Československa takto:

„Prvým trénerom v doraste Tatran Prešov bol Ambrózi, potom Ján Karel mladší, ktorý mal prezývku Eči. Ten ma trénoval v doraste, zároveň bol mojím učiteľom na strednej škole. Prísny, ale dôsledný pedagóg. V prvom mužstve Tatrana ma trénoval aj jeho starší brat Jozef Karel, ktorý predtým hrával v Slovane. Vtedy za Prešov hrávali už spomenutí bratia Pavlovičovci, ale aj môj starší brat Michal. Ťažko som si zvykal na hernú disciplínu, bol som z našej dedinskej futbalovej “akadémie” zvyknutý individuálne útočiť na bránu, no v mužstve ma učili hrať kolektívne. Občas sa mi z toho zatočila hlava. V Prešove ma trénoval aj Steiner starší, v tom čase tam pôsobil aj ďalší bývalý hráč Slovana Gejza Šimanský.V Prešove bol pojmom futbalovým, ale bol i vyhľadávaným lekárnikom!

Nuž a Ján Medviď bol práve so Slovanom Bratislava viac raz majstrom republiky a vyhral viac raz aj Československý pohár. Dejiny Slovana sú spracované veľmi kvalitne a obšírne. Patrí sa však to najdôležitejšie v súvislosti s Jánom Medviďom zdôrazniť aj v tomto jeho portréte. Na svoj príchod do veľkého Slovana spomína takto:

„Prišiel som do kabíny maličký, nervózny, ustráchaný. Za Slovan vtedy hrávali veľké futbalové osobnosti, mnohí z nich boli reprezentanti, hráči svetového formátu. Mal som aj komplexy. Tým hráčom som vykal. Vykal som im aj potom, keď som dal klubu zápisné. Hlavne futbalisti vedia o čo ide... Vždy som sa snažil správať slušne, s pokorou, priateľsky, a myslím, že sa mi to vrátilo, pretože napríklad slávny brankár Viliam Schroiff, finalista majstrovstiev sveta v Chile, keď ležal po operácii v nemocnici na Antolskej, bol nesmierne dojatý, keď sme ho navštívili. Alebo taký Bimbo Popluhár, ktorý sa mi aj po rokoch vždy prihovoril, si vážil moju úctu, ktorú som k nemu vždy prechovával. Ďalší futbalista zo staršej generácie, ktorého som si vysoko vážil, bol Emil Pažický. Neskôr sme sa spriatelili a so spoluhráčmi sme ho navštevovali do konca jeho života. Musím spomenúť tiež doktora Chodáka, vynikajúceho hráča Slovana a človeka a to isté musím povedať o mojom priateľovi Antonovi Urbanovi, ktorého si taktiež vysoko vážim a s ktorým sa môžeme o futbale a Slovane rozprávať hodiny a hodiny. Vzťahy medzi hráčmi dlhodobo pretrvávali. Vôbec, môj rešpekt k týmto starším hráčom bol ohromný. Rešpekt som mal aj pri nástupe na zápas pred preplneným štadiónom Slovana. Tá atmosféra bola jedinečná. Mňa by ste sa pred zápasom nedorezali, nevedel som sa uvoľniť, mal som akýsi skrat, cítil som zodpovednosť. O zápasoch sa hovorilo už pred každým stretnutím, ale aj dlho po ňom, Bratislava žila Slovanom. Ľudia sa tešili na dobrý futbal. Vždy sme mali na zreteli, že divákov si treba vážiť. Čím bolo viac divákov na štadióne, tým bola motivácia väčšia. Pokiaľ sa pamätám, vzťahy s divákmi boli vždy dobré.“

Aj futbalový život Jána Medviďa pokračoval v Slovane veľmi rýchlo. V roku 1974 trénoval Slovan Jozef Vengloš a v tom roku vystriedali belasí na futbalovom tróne dlhodobo úspešný Spartak Trnava. Slovan mal výborný káder: v bráne Vencel,Sedílek, Matula v obrane Pivarník, Ondruš, Jozef Čapkovič, K. Gogh, Mutkovič, Elefant, Ľudovít Zlocha, Hrivnák, v strede a v útoku Ján Medviď, Novotný, Bizoň, Haraslín, Pekárik, J. Tománek, L. Móder, Pochaba, Marián Masný, Jokl, Švehlík a Ján Čapkovič. O rok neskôr Slovan Bratislava titul majstra ČSSR obhájil. O víťazovi sa rozhodovalo až v poslednom zápase futbalovej ligy. Mnohí tvrdia, že to bol vôbec najdramatickejší a najlepší zápas toho ročníka. Na Pasienkoch proti sebe nastúpili Inter Bratislava a Slovan Bratislava, v hľadisku bolo 25.000 divákov. Slovan vyhral 4 : 2, góly dali Švehlík (2), Jokl a Ondruš, za Inter skórovali Jurkemik a Petráš. Možno povedať, že Ján Medviď bol oporou mužstva počas celej ligy. Bol jedným z ôsmych z kádra Slovanistov, ktorí nastúpili a hrali v kvalifikačných zápasoch reprezentácie Československa na majstrovstvá Európy do Belehradu.

Futbal zásadným spôsobom zmenil život mnohých futbalistov, otvoril im obzory, ponúkol im možnosť cestovať po svete, naučil ich prežívať radosť z výhry, ale aj trpkosť prehry, umožnil im aj študovať. Je pozoruhodné, že až dvanásť hráčov Slovana v tom čase študovalo na vysokých školách a pritom hrávali špičkový futbal nielen v drese Slovana, ale aj v reprezentácii. Ján Medviď sa z chudobného chlapca na hranici biedy a spoločenského poníženia, stal vynikajúcim športovcom. Čo o tom hovorí dnes?

Keď sa zamýšľam nad tým, čo mi futbal dal, tak musím povedať, že mi zásadne zmenil život. Prišiel som do najlepšieho slovenského a v určitom období aj československého futbalového klubu ŠK Slovan Bratislava. Bol som viacnásobným majstrom a víťazom Čs. pohára, hral som za národné mužstvo Československa aj za olympijský výber ČSSR. S futbalom som precestoval všetky kontinenty a desiatky krajín. So Slovanom som na ceste do Austrálie obletel zemeguľu s pätnástimi medzipristátiami. Mal som šťastie, že som sa dostal do takéhoto prostredia s výbornými ľuďmi. Pred začiatkom zápasu v Indonézii som mal tú česť podať si ruku s Pelém. Počas zápasu a po ňom na otázku našich funkcionárov: „Kto sa mu najviac hrou z nášho mužstva páčil, legendárny Pelé ukázal na mňa. Toto považujem za najväčšie ocenenie. Bolo mi cťou spoznať takých trénerov a hráčov ako Puškáš, Kubala, Cryuyff, Di Stefano, Amarildo... Neskôr som pôsobil väčšinu času ako tréner v Rakúsku a arabskom svete. Pri cestách po svete som si vždy spomenul na to, odkiaľ som vzišiel a spýtal sa sám seba: Chlapče, kde sa tu berieš..? Poviem takú perličku: hrali sme v Španielsku na jednom turnaji, nastúpili sme tuším proti Valencii a my sme sa rozohrávali na ihrisku, na tej strane štadióna, kde mali Španieli lavičku. A na nej sedeli Di Stefano a realizačný team. Predtým ešte prišli rozhodcovia a Di Stefano za nimi. Ľudia tlieskali. Chlapci mi poslali prihrávku a ja som ju kopol Di Stefanovi a zakričal som “Don Alfredo!”. Ten ju elegantne stopol a poslal mi ju naspäť. Diváci burácali. Hneď som chlapcom zakričal “Chlapci, kto z vás si prihral so slávnym Di Stefanom?” Chlapci sa na mňa aj trochu hnevali, že som machroval... Nedá sa zabudnúť na stretnutie proti Brazílii na Maracane, kde prišlo 115 000 ľudí. Remizovali sme vtedy 0 : 0, ale nešlo ani o výsledok, ako o tú úžasnú atmosféru. Hrali sme vtedy na Minucupe, v skupine bola Juhoslávia, Škótsko, Brazília a my. V katarskom klube, kde som pôsobil ako tréner, som sa stretol s celým mužstvom Manchester United, so Sirom Fergusonom sme si dokonca zaspomínali na starý štadión Old Traford, zo stretnutia mi ostala pekná fotka. Mal som možnosť stretnúť sa so Scollarim, Ancelottim, Borom Milutinovičom.. Keď sa nad tým zamýšľam, tak futbal zásadne zmenil môj život. Študoval som s Jánom Švehlíkom a ten mi neskôr povedal, že Slovan ma dobre pripravil na život. Povedal som mu, nielen mňa, veď stačí spomenúť Popluhára, Schroiffa, Urbana, ale aj staršiu generáciu, Pažický, Tegelhoff, Laskov, Baláži, Paľo Molnár... Poznal som nielen vynikajúcich športovcov, ale aj umelcov. Do našej kabíny chodievali známi herci a speváci, Zvarík, Gregor, Kvietik, Mrvečka, Dibarbora, Sarvaš, Duchoň, Krajíček, Oláriová...“

Zážitky z ciest neboli iba športové, ale aj sociálne, spoločenské; v tom čase to bolo spoznávanie krajín unikátne. Boli inak dostupné len „vyvoleným“. Ján Medviď, citlivo vnímal svet za železnou oponou. Pre čitateľov tejto eseje o ňom, sám rozpráva takto:

„Bol som ešte s Tatranom Prešov na zájazde v Sudáne, ale to nemožno považovať za cestu do západného sveta, hoci už tam sme cestovali cez Frankfurt a tam sme si museli všimnúť, že je všetko čisté, upravené a opravené, že obchody sú plné tovaru. Až s A-mužstvom Slovana sme išli hrať zápasy do západného Nemecka a Rakúska na pomerne dlhší čas. Neočarila ma coca-cola, skôr ma očarila krajina, čisté mestá a luxusné hotely a v tom čase pre nás plné obchody s kvalitným tovarom. Tak sme hovorili, že všade je samý tuzex. Chodiť od jedného plného výkladu k druhému, to bolo horšie ako zápas. Dostali sme od žien, či detí, alebo priateľov zoznam a chodili sme s papierikom v ruke z obchodu do obchodu. Pre manželku topánky, kabelku, pre decká pulóver... Výber bol taký veľký, až som sa zapotil. Nenávidel som to. Obťažovali sme predavačky, ktoré mali postavu ako naše manželky či priateľky a podľa ich figúry sme kupovali pre naše ženy. Len preto, aby sme vždy doniesli dobré darčeky!“

Podmienky vtedajších futbalových hráčov boli neporovnateľné s tými súčasnými. Takmer je nemožné porovnávať finančné, či sociálne pomery, napriek tomu sa bývalí futbalisti nesťažujú, na svoje futbalové roky spomínajú nielen s nostalgiou, ale aj s radosťou.

„Prvú výplatu som dostal v Prešove,“ zaspomínal si Ján Medviď.

„Aj s kalorickým to bolo 800 korún. Boli to pre mňa veľké peniaze. Keď som prišiel na Slovan, zabezpečili nám stravovanie, po tréningu aj na večer, mali sme ubytovanie, čiže boli vytvorené dobré podmienky. Trénovali sme dvojfázovo, popritom väčšina z chlapcov študovala, ja tiež, takže sme mali zabezpečenie aj do budúcnosti. Niekedy som musel ísť na tréning ráno, potom som utekal na prednášky na Právnickú fakultu. Niektorí chlapci chodievali do roboty, iní si posedeli pri kávičke, ja som vo voľnom čase chodieval oddychovať do Medickej záhrady s dcérkou.“

Ján Medviď sa neraz v drese Slovana postavil proti svojmu bratovi, tiež výbornému futbalistovi, ktorý v tom čase hrával za Inter Bratislava. Taktiež hrával proti českým futbalistom, ktorí boli nielen jeho súpermi v českých ligových kluboch, ale aj spoluhráčmi v reprezentácii. Aké boli medzi nimi vzťahy?

„Brat mi veľmi pomohol, vďaka nemu som sa dostal do Tatrana Prešov. Ale keď sme raz hrali proti sebe, tak sme boli hráčmi dvoch súperiacich klubov a snažili sme sa podať čo najlepšie výkony, bolo jedno, že sme boli bratia. Bolo to v rámci korektnosti. A pokiaľ ide o českých futbalistoch, tak v reprezentácii sme vychádzali veľmi dobre, každý ťahal, ako vedel a vládal. Panenka, Nehoda, Bičovský, Viktor... najprv nám akoby chceli dať čosi najavo, že sú čosi viac, padli aj nejaké narážky, ale to sa rýchlo urovnalo, keď videli, že my máme svoju hrdosť a že sme dobrí futbalisti. Stali sme sa výbornou partiou, aj vďaka trénerom Ježkovi a Venglošovi.“

Po skončení futbalovej kariéry sa Ján Medviď stal trénerom.

„Mohol som trénovať aj Slovan, ale okolnosti sa vyvinuli ináč. „Po krátkom uvažovaní som prijal angažmán trénovať v Kuvajte, Saudskej Arábii v Arabských Emirátoch, opäť v Saudskej Arábii a na záver v Katare. Bola to druhá časť mojej futbalovej činnosti, boli to opäť veľmi cenné športové, spoločenské, aj ľudské skúsenosti. Či ako hráč, alebo tréner, na cestách po svete som videl bohatstvo, chudobu, pohodlný život, krásne hotely, stretol som množstvo dobrých ľudí, to všetko ma nesmierne obohatilo. No vždy som si uvedomoval svoj pôvod. Práve vďaka skromným podmienkam, mojej pracovitosti a húževnatosti som v jadre ostal tým istým človekom a nenechal som sa opantať tým, čo som videl, zažil, spoznal. Vždy keď som v drese národného mužstva počul našu hymnu, spomenul som si na rodný kraj.

O futbal sa Ján Medviď intenzívne zaujímal, aj keď už skončil hráčsku či trénerskú kariéru. Sleduje stále živo vývoj a kvalitu hry nielen bratislavského Slovana, ale aj ostatných slovenských klubov, pravdaže, aj reprezentácie. Zaujíma ho výchova a kvalita mladých hráčov, ako aj trend nakupovania hotových hráčov z cudziny. Národné mužstvo dosahuje podľa neho dobré výsledky, produkuje dobrú hru, občas má málo šťastia. Ale ligové kluby nedosahujú medzinárodnú úroveň. Tvrdí:

„Keď sa polhodinu pozeráte na ligový zápas, tak neviete povedať, čo vás upútalo. Mali by sme podporovať a rozvíjať mladé talenty, aby v športe niečo dokázali, ale aby aj niečo obetovali.“

On sám je futbalom poznačený. Psychicky, fyzicky, ale je bohatý skúsenosťou a vlastným prežívaním zranení. Sám o tom hovorí:

„Futbalu som dal všetko. Nemôžem sa však sťažovať, robil som to dobrovoľne a s radosťou. Slovanu ďakujem za veľa a som vďačný, že som mohol hrať za takýto klub a verím, že keď sa mužstvo dobre pripraví, tak dobrou hrou priláka na nový pekný štadión tisíce divákov nielen z Bratislavy ale aj okolia. Mladým hráčom by som chcel odkázať, že keď sa raz dajú na futbalovú dráhu, tak tomu musia niečo obetovať, aby sa stali kvalitnými futbalistami a bavili tisíce divákov na futbalových tribúnach. Kladiem si tiež otázku, a nie som sám, aký je rozdiel v ponímaní futbalu kedysi a v súčasnosti, ako inak hrala naša generácia v porovnaní s touto. Zaiste, veľa vecí sa zmenilo, zmenili sa podmienky aj štýl hry, hrá sa agresívnejšie a celoplošne, taktika sa vyvíjala. Ale podstata zostala. Aj Slovan hrával v mojich časoch agresívne, srdnato a bojovne. Tá podstata hry spočíva v tom, že futbal je kolektívna hra, že je stále príťažlivý pre milióny divákov a že prináša ľuďom radosť.“

Keď sme dopisovali tieto slová, okrajovo sme sa vrátili aj k banskobystrickej Dukle počas jeho futbalového účinkovania. Okrem mnohých zážitkov, ktoré rozpovedal, zdôraznil jednu podstatnú vec:

„V meste pod Urpínom som cítil a zažil veľa človečiny, ľudskosti, úprimnosti. Život s Duklou a v Dukle Banská Bystrica ma posunul na vyšší stupienok futbalového pôsobenia v Slovane. Na skvelých priaznivcov Dukly nikdy nezabudnem. Teší ma, že nie som sám. Zavše si na Duklu zaspomíname aj s ostatnými, s ktorými sme po prvý raz pod Urpínom vybojovali I. celoštátnu ligu. Bola to veľká sláva. Pre mesto, región, slovenský i československý futbal. Človeka, ktorý to zažil a podieľal sa na takom úspechu vždy zabolí ak počuje, že futbal pod Urpínom má dnes svoje veľké ťažkosti. Ale práve preto som rád, že sme o všetkom mohli pri tejto príležitosti práve tak úprimne rozprávať.“

Predsa len ešte jedna podstatná myšlienka a jeden postoj Jána Medviďa nesmie v tomto portréte o ňom chýbať. Vyslovil ho takto:

„Kolektívny šport učí prekonávať prekážky. Vedomé či nevedomé. V živote sa človeku stáva, že mu podsúvajú neprajníci pod nohy polená, robia podrazy. Kolektívny šport formuje osobnosť a trénuje aj tieto negatívne stránky prekonávať. Zoceľuje mladý charakter. Každý mladý človek sníva. Futbal v kolektíve, to sú občas aj prehry, potom víťazstvá, zavše i sláva. V kolektíve, tom fair – play športovom sa vždy zoceľuje pevný charakter, ktorému športový kolektív napomáha, aby bol formovaný zodpovedne, všestranne. Vyžaduje a učí v niektorých chvíľach vedieť zaťať sa, nepodľahnúť. Možno aj preto, aby sa v neskoršom veku mohol ten čo v takom kolektíve formovaný bol, dožiť sa a tešiť zo svojich detí, ale i vnúčat. V rámci svojich možností angažovať sa tam, kde je potrebná pomoc.“.

Nuž, pochopili ste, prečo sme si vybrali práve Jána Medviďa? Okrem iného aj preto, lebo stále vlastní sociálne cítenie, ktoré získaval v mladosti v ťažkom prostredí svojho rodiska. Tam sa niekde dostávali na svet vlásočnice podpory slabým a chorým, čo dnes zvykne osobne podporovať. Ak sme však na niečo zabudli, dozviete sa to možno v inom portréte, s inou významnou osobnosťou futbalu zo stránok Športlandie.sk, na ktorú sme si dovolili Jána Medviďa medzi výnimočné osobnosti nášho športu a života zaradiť.

Jozef Mazár

Popis k titulnej fotograii:
Ján Medviď so Sirom Fergasonom v arabskom svete.
Foto: archív Jána Medviďa

 

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com