sergej makarov

Žijú medzi nami a vo svojich životoch sa pohybujú možno inak ako druhí. Možno preto, lebo celý život robili a robia to, čo je ich koníčkom. S mnohými z nich dokážeme viesť vzácne a vďaka ich odpovediam získavať múdre, pre naše životy, myslím si, dôležité odpovede. Mnohí dokážu motivovať k nastavovaniu vlastného zrkadla.

Nie raz si sám sebe položím otázku, čo mi tých vyše 40 rokov aktívnej novinárskej publicistiky dalo a čo zobralo? Položím si ju možno preto, lebo sa publicistikou snažím desaťročia zaoberať prehlbovaniami a rozvojom vnútorného života jednotlivcov a spoločnosti v moderných podmienkach. Prečo to robím? Prečo aj teraz o tom píšem?

V prvom rade, život mi to diktuje. Láka ma k takej forme publicistiky život múdrych ľudí na tejto planéte.Ich odbornosť, postoje a výsledky ich práce pre ľudské dobro. Mám na mysli osobnosti, ktoré v sebe popri už spomenutom dokázali a dokážu aj dnes so sebou nosiť na pracoviská láskavosť, vznešenosť, vľúdnosť. Boli pre mňa a budú zaujímaví, lebo stali sa a zostali nositeľmi vysoko rozvinutých schopností kritického myslenia, kritického pozorovania s vrodenou úctou k pokroku na svojich miestach odborného pôsobenia.

Spomenúť môžem napríklad generálneho riaditeľa Slovcepy Ing. Štefana Doláka, ale napríklad aj v internetových novinách Slovenský rozhľad, nedávno skloňovaného Ing. Jaroslava Hlinického, prednovembrového a ponovembrového riaditeľa Slovenskej televízie. Uvedomujem si, mohli by sme spolu za vašej účasti spomínať aj iných i keď nemusíme s nimi vo všetkom súhlasiť a byť nastavení na tej istej životnej strune.

Veľmi si s pribúdajúcimi rokmi vážim, že som mal možnosťdlhodobejšie pracovať v celulózovo papierenskom komplexe Slovcepa, z ktorého dnes napríklad bývalé SCP Ružomberok, ale i bývalá Chemicelulóza Žilina či Grafobal Skalica neprepadli kvalitou výroby, jej vývojovými trendami medzi súčasnými svetovými monopolmi v danej oblasti. Aj také analýzy dokážu inšpirovať a prinavracať čas k múdrym, aktívnym, skvelými výsledkami ich práce vyspelým svetom žiadaných. A vôbec to nemusia byť len ľudia z tejto priemyselnej oblasti.

Napríklad, mne sa žiada dnes učiť sa a pripomínať si kvalitu človečiny i odbornosti mnohých aj z novinárskej sféry. Nedávno, žiaľ, tiež ako Ing. Štefan Dolák, opustil rady živých aj Jaroslav Ing. Hlinický.

Prečo si dovoľujem uviesť po druhý raz práve toto meno a priezvisko?

Návraty pre mňa k tejto vzácnej žurnalistickej osobnosti pekne spracoval pán Štefan Nižňanský a som rád, že niečo také zostane trvalým odkazom k návratom zaspomínať si na úžasnú veličinu nie len slovenskej televíznej žurnalistiky.

Internetové noviny Slovenský rozhľad to priniesli v čase, kedy sa to priam žiadalo. Od môjho vstupu na žurnalistickú pôdu, bolo to niekedy koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia, som si všímal tvorivej práce vtedajších významných žurnalistických osobností, ktoré sa snažili byť svojou tvorbou nezávislými na moci. Snažili sa tvoriť úprimne pre ľudí a svojou erudovanou prácou vnášať do spoločnosti vysoký stupeň kultúry, ľudskej žičlivosti i odbornosti, hľadať a nachádzať krásu žitia vlastného a iných.

Spomeniem aj iných. Keď som ako študent žurnalistiky komentoval vedľa veľkých osobností našej športovej mediálnej oblasti napríklad jeden futbalový turnaj v Žabokrekoch pri Martine, už vtedy som nachádzal v práci pánov Gaba Zelenaya a Karola Poláka nielen pátos v ich hlasoch, ale i úžasný nadhľad, poznanie sveta druhých a druhými. Neskôr, zásluhou môjho žurnalistického dozrievania som sa stretol aj s prácou pána Hlinického.

Rôznorodo. Možno by som mohol spomínať i ďalších. Podstatným zostalo, že všetci spomenutí i nespomenutí ma motivovali už vtedy, ako mladého človeka, túžbou po poznaní toho čo dokázali zbierať trebárs od odborníkov z oblasti futbalu i , nazvem to profesionálnych vzácnych osobností z oblasti kultúry reči a komunikácie, či riadenia náročných žurnalistických procesov. Fascinovali ma skúsenosťou neporušiteľnosti ducha vo vnútri svojich vlastných sŕdc. Ale nie len oni. V tejto súvislosti mi prichodí spomenúť napríklad aj ďalšieho môjho vzácneho učiteľa z oblasti futbalovej žurnalistickej tvorby, tiež už nežijúceho - Igora Mráza, či nášho žijúceho nestora športovej žurnalistiky, Jozefa Kšiňana. Do tejto oblasti by som smelo zaradil aj PhDr. Jozefa Kuchára, ktorého som poznal ešte ani nie ako redakčný elév, keď ako šéfredaktor Prešovských novín chodieval kontrolovať do tlačiarní v Prešove výrobný proces svojich novín.

Dlhodobo som ho vnímal ako autora zaujímavých komentárov a analýz zo športového života aj v denníkoch Šport či Pravda.

Dotýkať sa takých osobností však pre mnohých z nás z elévskych čias novinárskych, ak už uvádzam futbal, znamenalo učiť sa už vtedy komunikovať s významnými trénerskými osobnosťami futbalu, hráčov a funkcionárov či futbalových rozhodcov nevynímajúc.

V mojom prípade, keď som neskôr začal písať o hokeji aj hoke,ja, alebo atletiky či hádzanej, ak som sa chcel ako mladý redaktor vydať touto cestou. Keďže mi ponúkli aj prácu v žurnalistike riadiacu, pán Hlinický bol stelesnením kvality riadiacej práce na stupni riadenia i z pohľadov a uplatňovaných trendov kvalitnej žurnalistiky, aké prinášal už vtedy vyspelý svet. Povedal som si, prečo sa neučiť?... Pri takých návratoch sa patrí zverejniť, čo mi spomenutí i ďalší im podobní pre život a novinársku tvorbu dali?

Všetci, ktorí mi dovolili počas môjho života dotýkať sa ich životov ma stále upozorňovali aké dôležité je sústavné spoznávanie seba samého aj vtedy, ba hádam práve vtedy, keď sa človeku nedarí, nebodaj uteká nie len od podstaty profesionality, od rodiny, funkčnej rodiny ako základnej zložky všetkých úspechov , ale hlavne uteká pred sebou samým. Overiť si myslenie a jeho výsledky v dlhodobom živote prácou v jednej oblasti podľa mojej mienky, nemusí to byť len oblasť žurnalistická, znamená spoznávať stále viac a viac ako je podstatné hľadať a spoznávať seba samého v tých spletitých súvislostiach našich životov, ako je náročné a potrebné odstraňovať vlastné chyby.

Kdeže v tom čase som mohol ako začiatočník, vtedy, ako vyššie uvádzam, redakčný elév, prinášať súdy o životoch druhých? Veď ak človek dokonale nepozná seba samého, môže dokonale poznať druhých? Ale aby som zareagoval na podstatu toho čo si dovolím zdôrazniť a zvlášť podčiarknuť.Nedovolím si nikdy a nikde reagovať prehnane na podstatu napríklad zneužívania moci, na chyby trénera, hráča, aby som skôr dokonale nepoznal a potom neverifikoval príčiny takých chýb. Ak by som to napriek tomu robil, musím si byť vedomí, že sa dopúšťam chyby novej, ďalšej, možno ešte väčšej či pre spoločnosť škodlivejšej.

Keďže sa tomu učím stále, aj teraz, keď komunikujem s mnohými kvalitnými, skúsenosťami cibrenými novinárskymi osobnosťami i mladými talentovanými novinármi, nemusel som nikdy a nemusím ani dnes preobliekať žurnalistické kabáty, alebo ak čitateľ chce odľahčujúcejší termín, nemusím nikoho „prekabátiť“

Ani nechtiac ma také úvahy prinášajú k spomienkam na veľké hodnoty mojich učiteľov. Prečo?

Nosím v sebe myšlienku, ktorej ma svojimi životmi učili.Už môj prvý učiteľ v základnej škole Ján Karol v Nižnom Hrušove, neskôr učitelia ZDŠ v Rakovci nad Ondavou, učitelia dejepisu, telesnej výchovy, slovenského jazyka Štefan Bumbera, Michal Micanko, Ladislav Bidovský, Etela Timková, Juraj Lešo a ďalší.

V Michalovciach na mojej stredoškolskej „alma mater“ Jozef Štefan, Tibor Babjak, Anton Hnát, ale znova i ďalší či vysokoškolskí pedagógovia docent Jozef Virčík, profesor Fraňo Ruttkay či docent Peter Baláž, všetci z FF UK v Bratislave, ktorí nie len prednášali, ale učili ako byť tvorivým a spoločnosti užitočným novinárom.

Pamätám sa napríklad na docenta Petra Baláža pri ktorom som robil aj diplomovú prácu, ktorý mi spoznávajúc ma čoraz bližšie a lepšie zdôrazňoval:

„Redaktor sa musí zameriavať nie len na ovládanie slovenského jazyka, na spoznávanietvorbb bez reči i s rečou srdca, rozoznávať také prípady, písať a eticky konať to, čo sa stalo jeho poslaním na celý život, ale on by mal tiež dokonale spoznávať aj krajinovedu, spoznávať v nej a preto hľadať ku komunikácii múdrych ľudí. Poznatky o Slovensku a zo Slovenska konfrontovať s tými na medzinárodnej scéne. Hlavne z oblasti, v ktorej bude žurnalisticky pôsobiť.“

Čo bolo dôležité, tí ľudia, moji učitelia, medzi ktorých na PdF UPJŠ v Prešove isto patrili aj profesor Tomáš Stejskal či Martin Gregor a ďalší, tak ako hovorili a učili, tak svojimi životmi aj konali.

Žiaden žiak neurobí svojmu učiteľovi dostatočne česť pokiaľ nebude schopný stáť a kráčať bez pomoci.

Preto si vážim, že stále mám vo svojom živote nových a nových učiteľov Z futbalu nimi boli a zostali napríklad doc. Jozef Vengloš, JosefMasopust, Mgr. Peter Benedik, z hokeja napríklad Viktor Tichonov, ale aj Ján Faith, Igor Liba a ďalší, z atletiky Juraj Benčík, z vodného póla napríklad Ladislav Bottlik, ktorý trénoval „vodnopólový Real Madrid“ Mladosť Záhreb...a tak by som mohol pokračovať... 

Žiak a učiteľ v žurnalistike, v živote, je podľa mojej mienky téma ťažká, náročná. Ako ju vnímam dnes?

Tých, ktorí ma učili a zdôrazňovali potrebu stále hľadať a učiť sa životnej múdrosti mali a majú dostatočne bohaté vedomosti i životnú skúsenosť. Oceňujem stále ich bystrosť, lebo dokázali posúdiť veľmi správne výsledky užitočné tak pre teóriu ako i prax, v symbióze tak i pre môj život prinášali veľa užitočného, tvorivého, motivačného. Uchovávam si v pamäti aj to, že ich intuícia bola veľmi citlivá. Do smrti si budem pamätať ako mi v jednom rozhovore pán docent Vengloš povedal, že konečnú realizáciu dobra pre spoločnosť, teda aj v športe, nemôžeme nikdy uskutočniť len svojim vlastným úsilím ani žiadnym darom. To však neznamená, že musíme v každom okamžiku, v každom konflikte hľadať učiteľa v tele. Takého môžeme nachádzať aj v knihe, písanom slove.

Kniha sa často stáva účinným učiteľom a vodcom. Odvtedy je múdre tlačené slovo pre môj život veľmi potrebným spoločníkom.

Dobrá kniha je pre mňa najužitočnejšia vtedy, ak hľadám sám, buď z potreby pre nedostatok správneho vhodného poučenia, alebo podľa svojho priania, aby som sa vyhol úzkoprsému sektárstvu. Momentálne pracujem napríklad s knihou od holandského socialistu Jana Marijnissena s názvom A dosť! ( Enough! ) Škoda, že neviem anglicky a všetko si dávam prekladať. Dočítal som sa v nej zásluhou prekladu napríklad, že väčšina ľudí je spokojná so svojimi reťazami, ale je k nim pripútaná pre vlastnú neochotu hľadať samých seba v tomto zložitom svete približovania pravdy. Bol som tiež sám iným spôsobom pripútaný reťazou k takej sile.
Egoizmus, sila vášní, chuť po moci, sila mamony, to všetko dokáže najskôr zaslepiť a potom hodiť slabého človeka do ľudského bahna. Som rád, že mi často najmä samotní čitatelia a tí, s ktorými často rád na rôzne témy debatujem položia otázku, ktorou ma nútia nachádzať moje vlastné nedostatky. Asi sa mi s takýmiveľmi dobre rozpráva a spolupracuje. Nútia ma konfrontovať v sebe samom moje vlastné chyby môjho krátkeho a malého žurnalistického života, ktorý sa stal mojim koníčkom.

Čím sa lepšie spoznávam zisťujem, že sa síce pomaly, ale stále zbavujem napríklad vlastnej ľahostajnosti nad zlozvykmi svojimi a snažím sa chránim od hriechu, ktorým je páchané zlo na iných. Mám na mysli napríklad závislosti.

Ale toto je už osobitná téma. Nie každý dokáže žiť hoci aj na kolenách...Tí, ktorí to dokázali zvyknú , zavše, najčastejšie medzi sebou skonštatovať, že hľadanie a spoznávanie životných súvislostí je zodpovedným postojom k životu svojmu i druhých

Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
Sergej Makarov, 2 násobný olympijský víťaz a 7 násobný majster sveta, neskôr opora Calgary Flames v prestížnej NHL ptrí medzi tých významných športovcov, ktorých autor článku Jozef Mazár ) na zábere vpravo) vo svojom živote vždy rád vyhľadával a oslovoval pre zaujímavé dialógy. „Nikdy ma nezaujímalo množstvo hokejistov, ani množstvo športovcov aj s tými najviac publikovanými víťazstvami. Vždy ma priťahovali osobnosti, ktorí dokázali víťazstvami sami nad sebou zdobiť víťazstvá iných ako úžasnú kvalitu ľudskosti, človečiny. Veľkosť a silu takej kvality bolo poznať z každej debaty napríklad aj so Sergejom Makarovom“. – tvrdí autor článku s odstupom rokov.
Foto: Ing. Peter Marčičiak, Moskva

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com