bencik

Všetko spôsobil Juraj Benčík. Svojimi 75. narodeninami nás upozornil, že mať radosť pri oslavách znamená s čistým svedomím a v pravde sa vracať do minulosti. Keď na štvrtok, tohoročný 20. februárový deň pozval na slávnostný obed svojho veľkého priateľa Ivana Kováča k stolu do reštaurácie Kúria v Banskej Bystrici a rovnako milému a vzácnemu pozvaniu sa dostalo aj mojej maličkosti, nepredpokladal som zďaleka, že tam budeme skloňovať tak zoširoka dôležitosť testamentov svedomia v našich životoch.

ivan kovac

Ivan Kováč strávil za rozhlasovým mikrofónom celkom 30 rokov svojho života. Ako ryba vo vode sa cítil hlavne pri komentovaní atletických podujatí. Tak domácich ako i významných zahraničných či už z OH, MS, alebo rôznych medzinárodných mítingov. Foto: archív Športlandia.sk

Osobne som, síce, vedel, že pôjdeme do budovy, v ktorej sa narodil významný a medzinárodne známy architekt 20. storočia Ladislav Hudec, ale nepredpokladal som, aký nádych naše stretnutie dostane.

Juraj Benčík narukoval do Dukly Banská Bystrica 15. októbra 1967. Ivan Kováč o 10 dní skôr. Juraj Benčík však na ten istý dátum, teda 1. októbra 1967, mal nastúpiť na základnú vojenskú službu do vtedajšieho bojového útvaru v Znojme.

„Samozrejme, že som chcel byť raz vrcholovým športovcom. Každý z nás máme v živote svoje ciele a motívy ako žiť “ - zareagoval s odstupom rokov, aby pokračoval:

„Ešte v máji toho istého roku som v cieľovej rovinke známeho behu Devín – Bratislava predbehol za enormného úsilia vtedy už bežca Dukly Banská Bystrica, Zdena Michnu. Víťazom podujatia sa stal Švajčiar Dietiker, ja som skončil šiesty a Zdeno Michna siedmy. Keď som 15. septembra 1967 prevzal povolávací rozkaz do Znojma, okamžite som telefonoval práve Zdenkovi Michnovi, že sa môj sen o vrcholovom športovcovi začína divne uberať.“

Zdeno Michna, v tom čase už nadporučík a náčelník tajnej spisovne v AS Dukla Banská Bystrica mu do telefónu okrem iného povedal:

„Choď na Vojenskú správu do Galanty, vráť im povolávací rozkaz so slovami, že dostaneš o pár dní povolávací rozkaz do Dukly Banská Bystrica.“

Juraj tak urobil. Major, ktorý od neho v Galante na vojenskej správe ten jeho povolávací rozkaz do Znojma preberal, poznamenal:

„Ty dostaneš povolávací rozkaz do basy“...

Nastúpil ako inštruktor atletiky do Dukly, v ktorej bol systém, poriadok, veľa ambicióznych talentovaných športovcov, kde bola disciplína, za svoju prácu zodpovední velitelia, viacerí výborní tréneri a za pár rokov aj skvelé výsledky. Vďaka tomu sa tam rodili noví olympijskí víťazi, majstri sveta, tí ktorí podmienky vtedajšieho AS neplnili, museli odísť. Nezáležalo či boli športovcami, na papieri trénermi, alebo veliteľmi. Ak nemali kvalitné výsledky svojej práce, v Dukle nezotrvali.

Z chodcov bol v Dukle prvým pretekárom Karel Sláviček z Brna, ale ten s rokom narodenia 1944, klubový pretekár vtedajšieho Spartaka ČKD Sokolovo Praha. V Dukle bol sotva mesiac. Druhým, a ten tam odkrútil ako špičkový chodec celú základnú vojenskú službu, bol František Pelíšek s rokom narodenia 1947. Neskôr prišli Josef Macek, i ďalší atléti.

Ivan Kováč, ten už bol Banskobystričanom skôr. V drese Slávie Banská Bystrica bojoval o postup do ligy už v Plzni.

„Asi som mu padol do oka, lebo sa pamätám na prvý po -tréningový futbal na Štiavničkách, kde som mu nahral na niekoľko gólov. Ivan bol rád ostrostrelcom. Pamätám si na naše 15 km behy po asfalte či v prírode, keď sa napríklad Jožo Macek snažil v čele diktovať tempo, aby mu neskôr podľahol. Aj skúsený Robo Molnár, vtedy už reprezentant na 3000 metrov cez prekážky raz podľahol tempu a keď nestačil vyškriabal sa na slivku, aby dopĺňal v tele chýbajúce cukry a tak dobehol, keď sme už mi boli pod sprchami“– odvil ďalšiu trošku z klbka bohatých spomienok na príchod do Dukly a života s Duklou a v Dukle, Juraj Benčík.

kovac ksinan mazar

Takto zachytil fotoobjektív za redaktorským pultom Ivana Kováča ( prvý vpravo) na medzinárodnom atletickom mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft v Čilistove pri Šamoríne v kruhu svojich dlhoročných redakčných kolegov, nestora slovenskej športovej žurnalistiky Jozefa Kšiňana (uprostred) a autora tohto článku, publicistu Jozefa Mazára, s ktorým sa stretol už v Dukle Banská Bystrica počas jeho základnej vojenskej služby. Foto: archív Športlandia.sk

Ivan sa na tieto spoločné chvíle usmieval pod hustými fúzami, aby skonštatoval.

„Vtedy sme trénovali tvrdo, s úžasným chcením byť v Dukle, kde na každý post bola silná konkurencia. Atletické disciplíny sme počítali na desiatky. Dnes nemáš bežcov, nemáš v seniorskej reprezentácii okrem Mateja Tótha reprezentantov, ktorí by sa výkonmi dokázali vyrovnať absolútnej svetovej či európskej špičke.“

K tomu všetkému je potrebné dopísať, že súčasná slovenská atletika nemá dnes ani čo do počtu toľko chodcov v kategórii dospelých, aby boli schopní vytvoriť reprezentačné družstvo. Alebo si zoberme taký hokej. Niekedy žali svetové reprezentačné úspechy dlhé roky hokejové osobnosti – Starší, Golonka, Nedomanský neskôr Rusnák, Liba, Slanina, alebo svojim prístupom k hokeju, svojou charizmou, boli populárni napríklad pre banskobystrickú verejnosť v Dukle pôsobiaci, počas svojich absolventských mesiacov, banskobystrický Ragulin, ako nazývali bežne hokejoví priaznivci v meste pod Urpínom Milana Štrbíka. Vtedy sa ctila dedovizeň odkazov pre život a šport.

„Vážili sme si vytvorené podmienky, lebo sme mali dostatok informácií o kapitalistickom systéme. Mnohí naši otcovia prežili detstvo ako sluhovia, kapitalizmus učil tvrdej robote i dôležitosti dostatku peňazí v ňom. Tam je hodnota života postavená na množstve peňazí a súkromnom vlastníctve, my sme sa rodili do obdobia, keď otcovia vyžadovali v našich životoch morálne hodnoty – pracovitosť, čestnosť, zodpovednosť, náročnosť, úctu k starším“ - znova sa dal počuť Ivan Kováč.

V našej krásnej rodnej krajine, ale aj v Dukle, sa tak rodili majstri sveta, olympijskí víťazi. A dnes?

„Ľudia, ktorí v živote pre druhých nič poriadne neurobili, ktorí si samotní nedokážu nastaviť vlastné zrkadlo nám idú veliť a veštiť budúcnosť. Asi z eufórie z marihuany a iných drog, z túžby po moci. Bez štipky poznania testmentov našej dedovizne, z ktorých sa mnohí ani šťastia na tomto kúsku zeme nedožili, lebo padli v II. svetovej vojne“– zdupľuje svoju výpoveď stále držiteľ vyše 40 rokov slovenského rekordu v behu na 1 500 metrov.

Tak sa uberali naše spomienky, vyslovovali mená bývalých športovcov či trénerov Dukly, napríklad Janka Šišovského, Petra Sucháňa, ale i ďalších, ktorí si tiež vedeli svoje v tréningoch statočne „odmakať“, aby sa presadzovali v silnej zahraničnej konkurencii.

„Získali sme napríklad v hale ako družstvo na halových ME strieborné medaily, nikto z nás nerobil pomaly národných hrdinov. Bralo sa to ako povinnosť. Neskrývali sme pred svetom, že nás Dukla ako reprezentantov platí. Medzi futbalistami si vyslúžili za výkony reprezentačné dresy Laco Petráš, Fero Kunzo získal dokonca zlatú olympijskú medailu. Karel Kodejška bol majstrom sveta v letoch na lyžiach a Jožko Pribilinec prvým olympijským víťazom ako Slovák v atletike. Ale, pýtam sa, aké sú dnes testamenty svedomia tých, ktorí sa hrdia, že všetkému rozumejú, že majú patenty na rozum?“ – pridal ďalší svoj názor Ivan Kováč, ktorý 30 rokov pôsobil v Československom rozhlase ako športový redaktor. Popri vrcholovom športe získaval vysokoškolským štúdiom vedomosti pre praktický život a ako športový redaktor ich vedel úročiť hlavne komentovaním atletických disciplín na vysokej odbornej i mediálnej úrovni.

„Dnes majú médiá iný štýl a hlavne poslanie svojej práce“ – slušne dodal.

Asi tým pozval k nášmu stolu s kávičkou a minerálkou ďalšiu osobu. Tá sa predstavila slovami:

„Prepáčte, počúval som vás z úzadia, čo sa veľmi nepatrí, ale súhlasím s vašimi postojmi.Dnes sa odbornosť ani úcta k človečine a morálke v našom štáte nenosí. Pozrite sa, čo si dovoľujú vystrájať v parlamente samotní poslanci. Pôsobil som dlhšie v kapitalistickom svete v oblasti služieb, reštauračných, v profesii čašník. Úspešne! Aj som pekne zarobil, aj spoznal, ako sa vo vyspelom svete vyžaduje náročnosť na každú prácu či reprezentáciu. Presvedčil som sa a spoznal na vlastnej kožiako kapitalistický svet požaduje od cudzinca len víťazstvá. Ale víťazstvá pre svoju vlasť. Pre tvorbu svojho národného dôchodku. Cudzinec musí v cudzine všetko tvrdo odmakať, tvrdo na sebe pracovať, my sme to u nás od našich ľudí prestali požadovať. Zavádzame do našich životov veľa neodborných a zlých prvkov, ktoré pramenia z nepoznania skutočnej pravdy o hodnotách života. Túto Kúriu postavili na nohy z pohľadu štýlu i kvality hospodárenia dvaja skvelí ľudia z Banskej Bystrice. Ešte v roku 1988. Teda, ešte pred revolúciou. Isto poznáte ako športovci Ing. Hunčíka a možno i JUDr. Špeníka. Potom to predali a tento rodný dom architekta Hudeca začal byť čoraz viac smetiskom dejín. Podarilo sa nám ho kúpiť a teší ma ako rodinného spoluvlastníka, že k nám chodia skvelí a múdri ľudia tak od nás z našej vlasti, ako i zahraničia. Ale čo vám môžem ako hosťom ponúknuť, lebo vás chcem pohostiť. Bol som rád, keď k nám zavše prišiel známy Karol Polák, alebo skvelý hokejista, majster sveta v ľadovom hokeji Dárius Rusnák. Som rodákom z Banskej Bystrici, vyrastal som v Majeri, poznám banskobystrickú dedovizeň,som na svoje rodisko hrdý. Poznám testamenty svedomia múdrych ľudí z nášho krásneho mestečka pod Urpínom. Duklička ho zdobila nádherným a príťažlivým futbalom, skvelou atletikou, ale aj inými športami, dnes hráme ligový hokej, s mestom sú pupočnou šnúrou zviazaní mnohí múdri a slávni ľudia. Páči sa mi, že sa dokážete na prahu staroby baviť s úctou o úspešných a že prejavujete snahu o úspešnom, ale reálnom modelovaní budúcnosti.“

Všeličo by sa dalo ešte o našom spoločnom rozhovore so súčasným majiteľom Kúrie – hotelom – penziónom, ktorý vznikol prepojením dvoch novozrekonštruovaných kultúrnych pamiatok, ktoré sa nachádzajú v historickom centre mesta Banská Bystrica, v bezprostrednej blízkosti pešej zóny.

Hotel - penzión Kúria je synonymom histórie a elegancie. Pre mňa od chvíle poznania kvality služieb a hlavne názorov, teda aj duše, majiteľa, aj miestom, v ktorom sa človeku dostáva súzvuk takej pravdy pre tento svet, ktorú sa snažím celý život nosiť vo svojom srdci a aj publicistikou prenášať čitateľovi:

„Maj stále na pamäti, že aj tí najhorší medzi nami, sú uhnetení z toho istého cesta a tým istým pekárom, ako ty sám… Rozdielnosť náhľadu a nepochopenie všetkých súvislostí, majú na svedomí naše zmysly, emócie a jej výsosť, nevedomosť… To oni pokryli našu dušu, hrubou vrstvou stuhnutej kôry, cez ktorú nič nevidíme, necítime a strácame spojenie s architektom tejto fascinujúcej skúsenosti, menom život… Každá bytosť má v tomto koncepte svoj nespochybniteľný význam a účel…, a vždy presne zapadá do architektúry svojho tvorcu… Preto sa nedívaj očami a neposudzuj emóciami, ale vždy a vo všetkom hľadaj len otázky na svoju dušu… Pretože horší človek je materiálom lepšiemu a ten čo sa prebudil, je učiteľom toho, čo ešte spí…“

Znova citujem Andrém už dávno skôr napísané. Tak ako rád citujem filozofa Sokratesa napríklad vo svojom predchádzajúcom príspevku uverejnenom v internetovom magazíne Športlandia.sk pod názvom:

„Každý z nás píše históriu svojím životom, na papier ju dávajú ľudia rôznorodo.“

Sám som prežil v Dukle a s Duklou krásne motivačné roky pre svoj život. Len tak na okraj, práve Juraj Benčík bol prvým športovcom, ktorý ma z rýchlika Praha – Banská Bystrica presne navigoval do budovy AS Dukla Banská Bystrica. Písal sa rok 1969. V spomínanom nočnom rýchliku sme cestovali v spoločnom kupé. Sedeli oproti sebe. Vtedy sme sa nerozprávali.

Časy sa menia. Letia nielen Novomestského „vtáci nedozerní“, ale aj letá, roky a vďaka nim sme prežili bez vojen na našej rodnej hrude aj prelet storočia a tisícročí. Prežili sme spolu s Jurajom Benčíkom a Ivanom Kováčom roky v Dukle krásne, úspešné, radostné, roky, v ktorých sme prekonávali aj prekážky, roky turbulentné. V dnešnom okolitom svete bičovanom každodennými starosťami a strasťami, existuje pre každého rozumného človeka niekoľko konštánt, ktorým vďačí za to, alebo aspoň moja maličkosť si to myslí, že by tomu tak byť malo.

Tie konštanty napomáhajú k tomu, aby človek dokázal rozlíšiť podstatné od druhotného, dôležité od malicherného a trvalé od efemérneho, teda nie dôležitého, nepodstatného. Dovolili sme si v trojici Benčík – Kováč – Mazár heroizovať či pateticky spomínať. Medzi tie konštanty sme zaradili Duklu. Samozrejme športovú, ale so zdôraznením odkazu aj tej historickej pri Svidníku, tiež aj športový klub BCF Dukla, školu a naše rodiny. Pridružili sme k tomu tentoraz aj atmosféru Kúrie so všetkým, čo k takému spomínaniu patrí. Dojímala nás hrdosť všetkých, ktorí hrdo na všetko čo uvádzame spomínali či spomínajú vo svojich životoch tiež. Vynútilo si to aj čaro mesta Banská Bystrica a našej mladosti v ňom.

Nech dnes aj v budúcnosti všetky tie spomenuté konštanty budú spájané s tým, čo dvíha k čistým duchovným výšinám, nie s tým, čo ubíja nadšenie, zvedavosť a snaží sa bezcharakterne pretvárať už dávno životmi ľudí napísané dejiny.

Jozef Mazár pre internetový magazín Športlandia.sk, www.priekopnik.sk a internetové noviny Slovenský rozhľad

 

Popis k titulnej fotografii:
Trénerský mág, Juraj Benčík, dobre pozná z vlastnej bohatej praxi platné, to Luciom Antoniom Senecom dávno povedané: „ Keď ťa niekto do niečoho núti násilím, tvoj talent nikdy zo seba nevydá to, čo sa od neho očakáva.“ Preto v súčasnosti ako šéftréner mládeže hľadá a nachádza stále nové účinné motivačné faktory pre mladé pokolenie s cieľom povzbudzovať ich, odovzdávať im svoje srdce bohatých skúseností a nasmerovať na ich budúcu životnú dráhu aj športom a dôstojnou, úprimnou komunikáciou s tým spojenou. Samozrejme, tentoraz pod logom Športového klubu BCF Dukla Banská Bystrica aj prostredníctvom Žiackej chodeckej ligy.

Foto: Miroslav Pôbiš

JSN Megazine is designed by JoomlaShine.com