brazilia

Bolo nás tam vyše 250. Brazílčania, ľudia z Maďarska, Českej republiky, Rakúska, aj my, rodu verní Slováci. V Nitre sme boli na stretnutí rodákov z Brazílie. Všetko sa odohrávalo v prírode, na brehu rieky. O názve miesta stretnutia pomlčím, lebo keď som ho hľadal spolu s ďalšími ani väčšina obyvateľov Nitry nevedela podľa anglického názvu popísať trať, ktorou by sme sa bezproblémovo mohli dostať na miesto určenia, lebo...no lebo tak ako moja spoločnosť v aute, ktorým sme do Nitry z regiónu Hont prišli nám oslovení domorodci tvrdili, že na Slovensku by sme mali mať aj názvy dôležitých budov, štvrtí, centier uvádzané v slovenskom jazyku.

mazar

Pohľad na autora článku, na snímke v pozadí v modrom tričku a čiernom svetríku v živej a družnej debate s manželmi Janou a Ivanom Doričovcami. Foto: Mária Marciová

Nemali by sme dovoliť meniť historické súvislosti názvoslovia rodákov, ktorí dôverne na rodnej hrude poznajú každý kúsok zeme i s jeho odtieňmi. Alebo sa mýlim? Či som snáď pre svoj vlastný názor nacionalistom?

Po svete som sa trošku pohyboval. Do svojej blízkosti nerád púšťam ľahostajnosť, neochotu, povýšeneckosť, pokrytectvo, prospechárstvo, namyslenosť, neúprimnosť. Tieto vlastnosti spôsobujú chorobné otrasy mojej duše. Milujem radosť iných, lebo mi ponúka zrkadlový obraz radosti mojej z toho, že sa dotýkam tajomstva šťastia. Preto ten názov môjho pokusu o besednicu z jednej krásnej dennej udalosti medzi Brazílčanmi v Nitre.

Písal sa 11. máj 2019. Na miesto stretnutia som však vôbec neprišiel rozladený, napriek tomu, že som ho „vďaka“ anglickému názvu hľadal v Nitre vyše hodiny. Až po nej ma známy futbalista Ľubomír Moravčík po telefonickom spojení prostredníctvom mobilného telefónu správne navigoval „na miesto činu.“ To nám však už išla oproti mladá, šarmantná Katka, banskobystrická rodáčka, naša známa, ktorá miesto stretnutia poznala. Keď sme vystúpili z auta roka, aj keď to ocenenie získala naša malá, ale vďačná „limuzína“ ešte v roku 2000, začal som si tam všímať po príchode všeličo. Hľadal som možno v očiach či rozhovoroch pre mňa málo zrozumiteľnou portugalčinou sambu, futbal, karneval, pláže, snáď aj polonahé ženy a rozdiely medzi chudobou a bohatstvom. Hľadal som toto všetko po svojom, svojimi vnútornými predstavami sveta a jeho vlastným spoznávaním dosť dlhodobo, niekedy neplánovane, inokedy z pracovných dôvodov v blízkej, tiež veľmi ďalekej cudzine.

Meno futbalistu Neymara som tu objavil veľmi rýchlo. Na drese sotva 7 ročného chlapca,. Meno Neymar mal vypísané na žltom podklade trička nad veľkou desiatkou. Chvíľu som rozmýšľal koho a ako oslovím z tých, medzi ktorých som prišiel,. a ktorých vôbec nepoznám Koho, teda, osloviť ako prvého či ako prvú? Dumal som hodnú chvíľu. Snažil som sa nadviazať kontakt na môj vkus netradične, až pri jedle. Brazílskom. Národnom a zdravom. Obsahovalo bravčové mäso, chutnú hovädzinu, čiernu fazuľu, klobásu, ryžu, špenát na cesnaku, zeleninový šalát, v ktorom nechýbali paradajky, paprika, na umne upravenom papierovom tanieri mi zbiehanie chuťových vankúšikov vyvolávali aj ananás, ba i prísada spod zeme, lebo zemiaky to neboli. Skôr zmes pomletých surových orieškov. Keď mi toto všetko dali do rúk a mohol som si k tomu zobrať aj drevený príbor, teda drevený nôž a drevenú vidličku, mne už skôr známi doktor prírodných vied, pán Anton Korgo, ktorý prežil 40 rokov svojho života v piatej najväčšej krajine sveta, v Brazílii, tiež ako mnohých predo mnou idúcich v rade upozornil :..a tu je čipoš“...Mal na mysli opäť brazílsky upravenú prísadu štipľavej koreniny. Neodmietol som.

Sadol som si za stôl. Tam, kde už sedeli brazílčanky a prisadnúť si prišla i matka dvoch ratolestí, blondínka. Hľadala priestor pre svoje detičky i seba. Snažil som sa jej pýtať na nepoznané. Neviem prečo mi po odpovedi opýtanej nabehli do myšlienkového procesu výroky jedného ministra zahraničných vecí a tak som si povedal: Tak ako je nezdravá chemicky čistá voda, nezdravé je chemicky čisté poznanie. Ako voda musí obsahovať kyslík, tak poznanie musí obohatiť osobnosť. Diplomaticky som dvihol obočie a nie hlas. Zazrel som dvojicu, ku ktorej som pristúpil.

jedlo

„Ten, kto len čo raz ochutnal poctivé národné jedlo feijoadu a zacítil z nej pocit dobra pre svoje zdravie, kto sa čo len na okamih dotkol skvelej hry v podaní Ronalda či ďalších Brazílčanov pochopil, čo znamená brazílske úprimné čaro a tajomstvo šťastia.“ Jozef Mazár, Chorí a chorejší...

Rozprávali sme sa o Brazílii. „Prečo sme tu? Lebo Brazílčania sú nám blízki. Máme veľa spoločného. Milujú radosť zo života, sú bezprostrední, dokážu sa úprimne radovať. Manželkin brat žil 5 rokov v Brazílii. Má telo Slováka, ale dušu Brazílčana. Hľa, tam ten počerný fešák s pristrihnutou briadkou je tým človekom, ktorý sa podujal zorganizovať tú milú rodinnú zábavnú fiestu“ – zareagoval vysokoškolsky vzdelaný muž, Slovák, ktorého čiernovlasá manželka Jana „bailovala“ pre seba na tóny živých brazílskych bubnov. Na pódiu som ich napočítal spolu sedem. K tomu ešte patrili i ďalšie pre mňa zvláštne nástroje. V tej chvíli som ešte viac začal cítiť svojim vnútrom dotyky veľmi účinne sa šíriacej pozitívnej energie. Keď mi pán Ivan Doričovič povedal, že aj jeho dcérka mala ako volejbalistka v ligovej Slávii UK Bratislava spoluhráčku z Brazílie, pritom sa otočil a úprimným slovom: „ Hľa, tá čiernovláska tam, pod tým stromom je tá volejbalistka“ ma posunul hľadať ďalšie tajomstvá rodinného brazílskeho čara. Čara troch generácií, starých otcov a starých mám, dospelých rodičov a ich detí.

„Vy rozprávate veľmi dobre po slovensky“ - vyriekol som to, čo som vo chvíli môjho zoznámenia sa s Martinou Zeleňákovou cítil. „Áno, hrávala som volejbal, ešte ako študentka. Správne hovoríte, narodila som sa v Brazílii a mojim otcom je Slovák, ktorý žil v Brazílii“ zareagovala veľmi príjemná mladá mamička 2,5 ročných trojčiatok, hravých detí, z ktorých ani počas nášho rozhovoru nespustila oči. Stačilo mi to, aby som sa dozvedel, že v tom čase hrávali za Sláviu UK i oveľa slávnejšie brazílske volejbalistky. Ale Brazília má, predsa, aj iné svetové naj...Napríklad: je najväčším producentom kávy za posledných 150 rokov na svete. Možno preto, že práve papagáj je národným zvieraťom Brazílie, nechcem vo svojej besednici opakovať to, čo je už o Brazílii na inom mieste a v iných médiách napísané.

Stojím pri jednom stánku občerstvenia a rozmýšľam nad informáciou od Nubyky Lévardyovej, rodu vernej Brazílčanky, už roky žijúcej v Štúrove, odkiaľ prišla na stretnutie do Nitry. Práve v prítomnosti Martiny Zeleňákovej mi stihla prezradiť, že aj jej srdce miluje radosť a úprimný úsmev. Asi preto ho dokáže aj ona sama rozdávať svetu. „ Nádherné stretnutia nás, Brazílčanov, ale aj v kruhu ľudí iných národností milujem. Stretávame sa vo Viedni, v Maďarsku v Čechách“...doznieval mi typický južanský tón v jej reči, na aký som bol zvyknutý vtedy, keď som žil v Karibiku. Usrkával som si pritom z výbornej kávy, ktorú mi ponúkla pohostinná Prešovčanka Marienka, ktorá precestovala pracovne tiež hodný kus sveta. Ako metodička anglického jazyka pôsobila v Kanade, vzdelávala sa v ázijskej časti Ruska, svoje metodicko – pedagogické skúsenosti prezentovala v  Dánsku, Nemecku, Belgicku, Bulharsku i ďalších krajinách, Raz ma pri inej príležitosti zoznámila s docentkou Zuzanou Strakovou, tiež vzácne vzdelanou a kultivovanou ženou. Aj tam niekde do dnešného dňa hľadám príčinu prečo mám zavše pocit, že o čo viac je vedy v školách, o to menej jej je v hlavách tých, čo školu opúšťajú s dekrétmi o svojom vzdelaní. Och Pane Bože, prečo len veda sužuje môj život aj z oblasti komunikácie a zdravého stravovania. Nestačí mi moje dnes už 50 ročné hľadanie pravdy v existencii športu?

pribilinec bajcicak blazek

Jozef Pribilenec, Martin Bajčičák, Pavol Blažek a jeho manželka Mária sa tiež nechali na popisovanom stretnutí unášať rodinným čarom Brazílčanov. V čase ochutnávky coctailu Fialky. Ďalšia návštevníčka tohto podujatia, naša mladá olympionička Ivona Fialková už musela túto nádhernú atmosféru pre ďalšie povinnosti opustiť. Keď bola na odchode, autorovi článku ešte stihla prezradiť. „Som veľmi rada, že som prijala pozvanie a mohla som sa dotknúť toho, čo vo mne vyvoláva radosť, násobí energiu byť vždy medzi dobrými a v šťastí a dobrej atmosfére zabávajúcich sa ľudí. „.. Foto: Miloš Štefanka

„Jožko, ako vnímaš túto aktivitu“- pýtam sa olympijského víťaza Jozefa Pribilinca, ktorého v strednej a južnej Amerike milujú. Tak ako milujú otvorenosť, úprimnosť, ľudskú jedinečnosť a nenapodobniteľnosť. On sa na mňa v prítomnosti Martina Bajčičáka, v súčasnosti kondičného trénera sestier Fialkových pre neho typickým pohľadom spod zvrašteného čela prizdobeného len jeho úsmevom pozrie, aby zareagoval. „ Načo také otázky. Stačí sa vôkol seba pozrieť. Na deti, dospelých, aj tých, ktorí majú právo na oddych a predsa sú tu, medzi nami. Ten coctail Fialka chutí aj Martinovi, ale i mne i tu Palkovi Blažekovi. Je, síce, brazílsky, ale aj zdravý. Veď je z južného ovocia. Pokúsim sa zohnať recept.““... Pochopil som. Jožko by mi mohol ešte povedať, že žena ho nebije, deti sa tiež dobre bavia a tak som radšej po tichosti chvíľkového mlčania oslovil pani Máriu Blažekovú, manželku nášho majstra Európy v atletickej chôdzi, ktorý Jozefa Pribilinca pozná tak dokonale, ako málo kto z ďalších...

„Pýtate sa ma či som myslela na brazílsku acerolu, kvalitný, zdravý nápoj, ktorý mi v živote veľmi pomohol a pijem ho pravidelne stále? Ani nie. Na um mi vôbec neprišiel. Stal sa súčasťou môjho života a vnímam ho asi tak, ako keď dýcham...“ Veru tak, koľko jednoduchej múdrosti počas jedného krásneho dňa. Z oblasti zdravia, spoločenských vzťahov z prístupov k zmene vlastného životného štýlu, k životu a atmosfére v rodine. A dobrá rodina, to je aj dobrá a kvalitná strava. Prešovčanka Marienka sa počas popisovaných rozhovorov na všetko pozerala zboku. Periférnym videním som ju mohol vnímať. Neviem čo sa odohrávalo v jej mysli, tak ako ona nevedela, keď ju moja maličkosť sledovala pri koštovke národného brazílskeho jedla feijoada. Opýtal som sa jej na to:

„Vždy ma fascinovalo spoznávať svetové kuchyne. Tentokrát som mala možnosť zoznámiť sa pre mňa už teraz s jednou ďalšou skvelou pochúťkou, ktorej názov ani nepoznám. Potvrdila som si, že tajomstvo chuti a zdravého jedla je v prvom rade v kvalitných ingredienciách a srdiečku dobrej kuchárky či kuchára.. A ak to varil doktor prírodných vied, nemám dôvod neveriť tomu, čo v mojom vnútri vyvolalo po konzumácii úžasnú spokojnosť v tele i na duši. Nebolo to mastné nezdravé a ťažké jedlo, ale ono nebolo ani suché, nepomastené... Možno k tomu všetkému prispela i tá jedinečná, áno až rodinná atmosféra. Som veľmi rada, že som sa jej mohla dotknúť.“

Aj vďaka takým vyjadreniam sa oplatí v živote hľadať čaro a potrebu toho čo nás robí v našich životoch šťastnejšími, možno i lepšími a pokojnejšími na duši. Keď mi Brazílčanka Nubyko, v tejto besednici už spomenutá povedala, že: „Priateľstvo má takú hodnotu, v akej šírke a kvalite ju ponúka ten prvý svojou úprimnosťou k druhému, lebo práve ten druhý zostane tou istou vernosťou a úprimnosťou priateľom k tomu prvému“ motivácia dať na papier a v šíru diaľ zaslať tieto nevšedné riadky bola čoraz väčšia a cítil som ju ako svoju povinnosť.

Pre moje vnútro dosť dôvodov a konkrétnej nadýchanej vnútornej atmosféry na tvrdenie, že tajomstvo úspechu života aj v práci žurnalistu nie je práca, ktorá je koníčkom, ani práca žiadna inak pomenovaná, ale hľadanie zaľúbenia v tom v čom pracujeme. Ale osobne musím dávať aj pri svojom pokročilom veku pozor na rešpektovanie známeho, že každá životná škola bez disciplíny je ako mlyn bez vody. Aj pri dotykoch tajomstva šťastia.

Jozef Mazár

Popis k titulnej fotografii:
Skrytý pohľad na tých, ktorí bubnami udávali na javisku tóninu nevšednému stretnutiu Brazílčanov a ich rodín s nami, Slovákmi žijúcimi od narodenia na rodnej hrude.
Foto Mária Marciová

JSN Megazine template designed by JoomlaShine.com